Zlatá maska

1. Lov

Bežala som, najrýchlejšie ako som len dokázala, pretože som vedela, že ďalší deň bez jedla by moja rodina neprežila. Otec a moje 2 sestry sa na mňa spoliehali, verili mi a ja som ich nemohla sklamať. Les bol zamrznutý a moje nohy cítili obrovský chlad. No to mi až tak neprekážalo. Viac mi bola zima na telo, na ktorom som mala len tenké hnedé nohavice, bielu tuniku a vestu z kožušiny. Avšak moje vnútro horelo. Horelo túžbou zabiť ho a získať potravu.
Zrazu zastal. Veľký tučný diviak, ktorý by dokázal moju rodinu nakŕmiť aj na celé 2 týždne. Pomaly som sa k nemu približovala s lukom a šípom v ruke. Bol asi 30 metrov odomňa, no aj 30 metrov je celkom veľká vzdialenosť. Schovaná za stromom som sledovala svoju korisť. No musela som byť veľmi opatrná, stačila by malá nepatrná chybička a utiekol by. Pomaly som napla šíp, bola som pripravená vystreliť. Ruka sa mi triasla a podlamovali sa mi kolená, ale povedala som si: ,,Musíš byť silná Alaia.” No zrazu sa niečo pohlo v kríkoch a vydesený diviak bol razom preč. Nestihla som sa za ním ani-len obzrieť. Kľakla som si a začala som plakať. Vedela som, že ak sa vrátim domov bez jedla, otec a sestry budú ďalší deň hladovať. Plakala som, no vedela som, že plačom nič nezmôžem a tak som sa zodvihla a kráčala som k malému potôčiku blízko miesta kde som kľačala, aby som sa napila a navlhčila si rozpálenú tvár. Voda bola studená, ale to mi vôbec neprekážalo. Chvíľu som nehybne sedela a rozmýšľala som ako túto úkrutnú a dlhú zimu prežijeme. Táto zima bola asi najstudenejšia za posledných 10 rokov. No pred desiatimi rokmi sme žili ešte ako-tak na úrovni a nemusela som si vôbec robiť starosti s tým, či budeme mať dosť jedla. No vzápätí sa moje zamyslenie rozplynulo, keď som uvidela niečo, čo mi opäť vrátilo nádej, pre mňa a moju rodinu. Pred mojimi očami stál krásny a mladý jeleň. Jeho mäso by nám vystačilo na viac ako 3 týždne. Stál asi 25 metrov odomňa. Avšak jeho veľkosť, to bolo to, čo mi nedávalo zmysel. Nikdy som takého veľkého jeleňa nevidela. ,,Mohol by to byť fér” - preblesklo mi v hlave. Lenže čo by robil tu v lese, a v krajine kde žijú ľudia? Ich ríša je predsa za stenou a tu nemajú čo hľadať. Avšak naša dedinka Vertlyn sa nachádza asi 5 kilometrov od brány cez ktorú sa dá dostať do sveta férov - Tarkeienu. Možno, že sa sem jeden fér zatúlal a nevedel náisť cestu späť a tak zobral na seba zvieraciu podobu aby nepriťahoval pozornosť - pomyslela som si. Uvažovala som nad tým asi dve minúty, keď som si konečne povedala: ,,Zabijem ho.” Veď koľko zla nám ľuďom napáchali - pomyslela som si. A aj tak čo je to jeden férsky život za desiatky a možno stovky ľudských životov? ,,Nič” - povedala som. Zožierala ma obrovská nenávisť zato, čo kedysi spôsobili ľuďom. Zotročovali nás, slúžili sme im len na prácu a zábavu. No ľudia si dokázali vybojovať slobodu a podarilo sa im vyhnať férov z nášho sveta ľudí. Už asi 100 rokov stojí medzi svetom ľudí a Tarkeienom brána, ktorá rozdeľuje náš ostrov na 2 časti. No nadruhej strane mi v hlave preblisla možnosť, že čo ak to je len obyčajný jeleň? Čo ak je to len zviera, ktoré zaručí jedlo pre moju rodinu? Neváhala som ani minútu a vstala som. Luk som stále držala pevne v ruke. Keďže som si nebola istá a  rožmýšala som nad možnosťou, že ten jeleň by mohol byť jeden z nich, jeden z tých odporných férov, nedokázala by som ho zabiť obyčajným šípom. Otec mi raz rozprával o tom, že féri sa nedajú zabiť len tak ľahko. Vravel mi o jednej legende podľa ktorej sa dá fér zabiť len šípom z jaseňa. Pamätám sa, že mi raz aj jeden kúpil, za posledné peniaze čo sme mali. Vždy ho nosím so sebou pre prípad núdze. Pozrela som sa teda do svojho tulca a uvidela som ho. Vymenila som preto obyčajný šíp za jaseňový a napla som luk. Čakala som sa správny okamih, kým šíp vystelím rovno do jeleňovho srdca. Vedela som, že ho musím trafiť. Musím domov priniesť nejaké jedno. Bola som pripravená. Vystelila som čakajúc čo sa stane. Šíp ho zasiahol rovno do srdca. Bolo počuť iba jelenie "zaplakanie" a to ako sa zrútil na zem. Chvíľu som len tak nehybne stála a sledovala svoju zabitú potravu. Pomaly som sa k nemu približovala. Ležal tam v kaluži žiarivej červenej krvi. Šíp, ktorý ho zasiahol som vytiahla z jeho srdca, očistila a vložila naspäť do tulca. Prezerala som si ho. Mal krásne parohy, ktoré by som mohla predať v dedine za slušné peniaze a kúpiť si nové topánky. No potom som si spomenula na svoje 2 sestry Elyciu a Zaeliu. Spomýnali mi, že by sa im hodili nové šaty, pretože tie ich šú už roztrhané a špinavé. Už sa pomaly stmievalo a tak som sa musela poponáhlať. Vzala som preto jeleňa na plecia a uháňala som domov. Bola som unavená a hladná, ale nevnímala som nič. No celú cestu som si kládla otázky, čo ak som zabila féra, čo ak ma príde niekto z ich rasy zabiť zato, čo som urobila? No potom som si uvedomila skutočnosť, že keby ho nezabijem a moja rodina a by mala byť bez jedla aj nasledujúce dni, radšej by som svoj život obetovala. Pre svoju rodinu by som urobila čokoľvek.

•Dúfam, že sa vám prvá časť môjho príbehu páčila.
•Toto je historicky môj prvý príbeh.
•Chceli by ste aby som v písaní pokračovala?
• Napíšte mi.
Chcela by som sa veľmi poďakovať Danka58 , ktorá mi urobila cover.
• Votes&Comment•
•Vaša len_misicka_💞•