Zlatá maska

2. Večera

Uvidela som dym, ktorý vychádzal z nášho drevného domčeka stojacom na konci Vertlynu. ,,Konečne som doma.”- povedala som. Otec a sestry budú určite nadšené, keď uvidia môj úlovok. Vstúpila som do domu. Otec sedel pri peci, Zaelia niečo štrikovala a Elycia čítala knihu. Hneď ako ma uvideli rozbehli sa za mnou. ,,Odpracte všetko zo stola” - skrýkla som. Zaelia s Elyciou išli zaraz urobiť to čo som im prikázala. Hneď ako bol stôl prázdny, položila som naň jeleňa. Otec sa na mňa ani nepozrel. ,,Podaj mi prosím porcovací nôž Zaelia.”- povedala som. Nôž bol naostrený a tak som začala jeleňa porcovať. Avšak najskôr som ho stiahla z kože. Detaily vám radšej opisovať nebudem. Po tom ako som jeleňa konečne rozporcovala, som prikázala Elycii, aby rozdelila mäso na dve časti. Jednu časť môžeme vysušiť a druhú môžme konzumovať teraz. ,,Zaelia?”- spýtala som sa. ,,Áno?”- odpovedala. ,,Všimla som si, že ťa niečo trápi, tak mi to prosím povedz Zaelia.”- povedala som. ,,Vieš, kým si bola preč, boli tu dvaja muži, ktorí od nás pýtali peniaze. Ževraj si od nich otec požičal 100 rubľov, asi pred dvoma mesiacmi a doteraz im to nevrátil. Lenže som im povedala, že žiadne peniaze nemáme a nemôžeme im to vrátiť. Oni mi však neverili a tak povedali, že sa vrátia opäť o týždeň dúfajúc, že tie peniaze už budeme mať. Inak si to pekne odskáčeme.” Keď Zaelia dopovedala, prebehol mi mráz po chrbte. Čo by už len nám mohli urobiť? Sme predsa chodobný a ledva máme čo do úst. No potom som si spomenula na jelenie parohy. ,,Neboj sa Zaelia.”- povedala som. Zajtra ráno pôjdem do dediny na trh, aby som predala tie jelenie parohy. ,,Dobrý nápad.”- odpovedala. Zatiaľ čo som sa rozprávala so Zaeliou, Alycia pripravila večeru. Konečne sme sa najedli. Guláš, ktorý Alycia navarila, bol naozaj dobrý. Dokonca aj otec ho pochválil.

,,Zajtra ráno skoro vstávam, idem si ľahnúť.”- povedala som. Sestry mi zaželali dobrú noc, no otec iba sedel v kresle a hľadel do ohňa.

Ráno som vstala asi o 5, aby som bola na trhu čo najskôr. Zaelia mi ešte zaželala veľa šťastia a odišla som. Cestou na trh som rozmýšlala nad tým, či sa mi podarí predať tie parohy za slušnú cenu. Nemôžem ich predať pod 100 rubľov. Veď musíme predsa vyplatiť ten otcov dlh.

Keď som prišla na trh, bolo asi 6 hodín. Išla som si nájisť nejaké dobré miesto, kde by som sa zložila. Unavená som si sadla na lavičku a čakala som, či si ma niekto všimne. Onedlho za mnou prišla jedna pani. Mala okolo 45 rokov. ,,Ahoj”- pozdravila ma. ,,Dobrý deň”- odpovedala som. Hneď sa ma začala vypitovať na cenu parohov. Povedala som jej, že za ne chcem najmenej 100 rubľov. Najskôr sa jej to zdalo mnoho, ale keď som jej povedala o love viac, pripustila, že je to prijateľná cena. ,,Ja by som si teda tie parohy kúpila”- odpovedala. Malo to však háčik. Parohy sa jej zdali až moc krásne a veľké a tak som jej povedala viac. ,,Viete”- spustila som. Nemala som inú možnosť, aj keď som si nebola istá, či zabíjam naozaj jeleňa, alebo féra, musela som to urobiť. Nemohla som prísť domov na prázdno. ,,Ja ti úplne rozumiem moja.”- povedala. Keby som bola na tvojom mieste urobila by som asi to isté.

,,Niečo ti poviem, ale sľúb mi, že si to necháš pre seba.”- pozrela sa na mňa ,,Sľubujem.”- odpovedala som. Pred piatimi rokmi som nešťastnou náhodou zabila jedného z nich...veď vieš. Prechádzala som akurát cez les, keď som niečo začula. Vtedy som mala pri sebe dýku z jaseňa a malý lovecký nož. Nevedela som do čoho idem, ale bála som sa. Vrhla som sa naňho. Mal na tvári masku, ktorá mu zakrývala oči. Začal sa však brániť, tak som nemala inú možnosť, len ho bodnúť. Avšak táto smrť neostala nepotrestaná. Ukázala mi jazvy na rukách a nohách. Hneď som sa jej začala vypitovať na viac detailov. Mala som plnú hlavu otázok. No prvá z nich bola tá ,či sa také niečo môže stať, aj mne? Alebo či ma niekto príde zabiť? Na to ti nedokážem odpovedať dievča. Viem však jedno- spomalila v rozprávaní. Nikomu teraz nemôžeš dôverovať. Dokonca ani svojej rodine. Musíš veriť sama sebe. Len ty si musíš uvedomiť, čo je správne a čo nie.

,,Ďakujem vám.” povedala som.
Potom mi dala peniaze, vzala si parohy a razom odišla. Šťastná som sa vracala domov s pocitom, že mám dostatok peňazí na vyplatenie tých mužov.

Keď som prišla domov Zaelia a Elycia sa ma už nevedeli dočkať. Hneď ma objali. Nevedala som čo sa deje, pretože sa nikdy ku mne tak pekne nesprávali. Zaélia bola skôr uzavretý typ človeka, zato Elycia sa rada bavila. Predtým než sme sa dostali do tejto situácie sme mali krásny murovaný dom so záhradou. Aspoň raz za mesiac sa u nás konali stretnutia a oslavovalo sa dlho do noci. No všetko toto sa razom skončilo, keď skrachoval otcov obchod. Otec obchodoval s drahými látkami, ktoré každý mesiac vyvážal loďou do sveta. Avšak po nešťastnej búrke, pri ktorej sa loď potopila a všetky lásky s ňou sme prišli o všetko bohatstvo. Otec musel predať dom, aby mohol zaplatiť všetky škody. Odvedy žijeme takto. V malej chalúpke na konci dediny.

,,Máš peniaze?”- spýtala sa Zaelia.
,,Áno mám.”- odpovedala som. Malo by tam byť aj niečo naviac. Zaelia išla pre istotu prepočítať peniaze. Ja som sa išla zatiaľ najesť, lebo od ráno som mala len kúsok chleba.

,,Alaia?”- zakričala na mňa Elycia, ktorá bola vedľa v izbe. ,,Čo sa deje”- pribehla som. Najskôr ma objala a potom mi poďakovala. ,,Začo mi ďakuješ Elycia?”- spýtala som sa. Vieš Alaia, keby nebolo teba, už dávno by sme umreli od hladu. Som ti za všetko naozaj vďačná- povedala so slzami v očiach. Silno som ju objala. ,,Nemáš začo sestrička.”- odpovedala som. Robím to pre vás, ste moja rodina a nadovšetko vás ľúbim. Elycia sa na mňa usmiala.

•Tak, konečne je tu druhá časť príbehu.
•Dúfam, že sa vám bude páčiť.
•Chceli by ste aby som v písaní pokračovala?
• Napíšte mi.
•Votes&Comment•
•Vaša len_misicka_💞•