Pán neznámi

1. Pán neznámi

Systematicky som ničil koberec tým že som doň už asi hodinu vydupával dieru. Vyzváňací tón ma uistil že bratov telefón funguje, ale ďalej ako po záznamník som sa nedostal a moja nálada klesala pod bod mrazu.

"Už som ti povedal že sa mu nedovoláš, Yoongi." Chladne utrúsil hlas za mojim chrbtom. Obrátil som sa tak prudko že mi mobil, (teraz môj jediný majetok), vyletel z ruky a dopadol len niekoľko centimetrov od vysokého blond muža opierajúceho sa o schodisko.

Môj idiotický brat a ja sme mali prenajatý mezonetový byt, ale dnes ráno zmizol. Nenechal po sebe nič dokonca ani moje šaty a peniaze z účtu sú tiež preč. Zistil som že majiteľka byt predala bratovi a ten ho obratom predal tomuto votrelcovi zo všetkým čo sa v ňom nachádzalo. Teda i z mojimi vecami, ktoré mi odmieta vrátiť.
Takže som Dvadsať - ročný bezdomovec bez peňazí a jediné čo mám je vyblednuté sivé tričko a ošúchané džínsy. Brigáda nočného strážnika v múzeu pokryje tak leda náklady na školu. Votrelec zo mňa nespustil temný pohľad.

"Už je dávno za hranicami štátu." Poznamenal sucho.

"Drž zobák, určite sa stala len drobná chyba!" schmatol som telefón a obrátil som sa mu chrbtom. Po stí raz som si vypočul ten istí hlas zo záznamníka.

"Budem hádať," ozval sa znovu sametovým hlasom votrelec, "rodinu nemáš, braček zdrhlo, vybielil ti účet, predal byt a ti si nemôžeš dovoliť hotel a nocľahárne v zime nemajú dosť miesta." Ten hlas, mal som pocit ako by sa mi obtáčal okolo krku a uťahoval bez tak tesnú slučku na ktorej, sa za malú chvíľu obesím. Prešiel som si ďalší okruh po predsieni.

"Čo je teba do toho!" Podráždene som naňho uprel pohľad. V tej chvíli mi padla sánka votrelec stal na schodoch úplne nahí. Vystavoval na obdiv svoje široké ramená, svalnaté telo, ohromný pekáč buchiet na bruchu a obrovskú erekciu pyšne vztýčenú do vzduchu. Akýkoľvek pokus vydať zo seba nejakú zmysluplnú vetu skončil iba nezrozumiteľným koktaním. Muž sa diabolsky usmieval a alarm v mojej hlave spustil varovný hluk.

"Dohodneme sa, nechám ta tu bývať, za podmienky že mi budeš platiť nájom a o peniaze záujem nemám."

Srdce mi spadlo až niekam do gatí.

"Chceš odo mňa ..." zvyšok vety mi uviazol v hrdle. Votrelcov úsmev sa prehĺbil. "Idem do sprchy. Máš päť minút na premýšľanie, ak za mnou neprídeš tak vypadni." Oznámil mi a stratil sa na poschodí.
Omráčení som civel na schodisko. To je zlí žart? Nikdy tam nepôjdem nepoznám ani jeho meno a nehodlám spať s pánom neznámym. To nikdy. Rýchle som vybehol z bytu.
Môj súkromný horror pokračoval. Kam pôjdem? Čo budem jesť? Moja budúcnosť vyzerá naozaj čierne. Ako sa to stalo?
Zo zamyslenia ma vytrhol záblesk nasledovaní ohlušujúcim hromom. Do piatich sekúnd ma celého premočil chladný novembroví dážď.

Rýchle som zaliezol späť pod bránu. Môže to byť ešte horšie? Odpoveď som dostal takmer okamžite. Kooki je jediný môj kamarát preto bolo logické zavolať práve jemu. Zodvihol to takmer okamžite.

“Yoongi, čo sa deje?” jeho sladký hlások znel trochu ospalo.
“Mám problémy Kooki a potrebujem pomoc.” Nútil som svoje zuby aby mi nedrkotali od zimy.
“Aké problémy?”
Porozprával som mu o bratovi, peniazoch ktoré zmizli i o votrelcovi v mojom byte. Kooki len ticho počúval.
“Teraz  sedím mokrý na ulici. Trasiem sa od zimy a nemám kam ísť. Takže som tak trochu dúfal …”

“Že prespíš u mňa.” Dokončil potichu za mňa. Dúfal som že s tým bude súhlasiť nemal by v tom biť problém. Ale mýlil som sa.
“Pozri Yoongi. To čo sa stalo je hrozné a rád by som pomohol ale …” odmlčal sa.
“Ale čo?” Ale je vždy problém a vážny. Musí byť inak by ma Kooki nikdy neodmietol. Srdce mi bylo ako splašené. Ak povie nie čo budem robiť? Na druhej strane bolo ticho.
“Kooki, si dúfam stále tam?”
“Som.” Zašepkal ticho.
“Tak kde je problém?”
“Taei je problém.” Zakňučal ako šteňa. “Ten namyslení idiot?” Vyletelo zo mňa bez rozmyslu.
“Héj, ten idiot je môj priateľ!” zavrčal Kooki zlostne. Určite mu sčervenala celá tá pekná tvárička. Stalo sa to vždy keď som Taea urazil.
“Proste ťa nemá rád.”
“Ja jeho tiež nie a?”
“Nasťahoval som sa k nemu a on ťa sem nepustí.”
“A tvoj starí byt?” skúsil som šťastie.
“Nie je môj ale mami.”
“To je jedno. Kľúče máš tak mi ho na čas požičaj.” Prosil som zúfalo. Nemal som inú možnosť.
“Dal som ich včera mame. A tá je teraz v Londýne. Je mi to ľúto Yoongi.” Oznámil mi potichu ako by sa bál mojej reakcie.

Nezmohol som sa na odpoveď. Bol som v hajzli. Chytala ma panika. Dych sa mi prudko zrýchlil. Musel som sa upokojiť a rýchle. Záchvat paniky je to posledné čo potrebujem.
“Yoongi si tam?” Kooki znel vydesene. Pomaly som sa nadýchol.
“Som v poriadku aspoň zatiaľ.” Upokojoval som ho i keď nič nebolo v poriadku.
“Zatiaľ sa maj.” Kooki sice ešte niečo vykríkol ale to som už nevnímal. Zavesil som mu.