Náš osud

.

Prudko som otvorila oči, môj trhaný dych mi dunel v ušiach ako nejaká hudba, ktorá sa nechce zastaviť. Zotrela som si pot z čela a snažila sa v tme zaostriť na predmety okolo.

„Bol to len zlý sen." Opakovala som si dookola ako pokazený magnetofón, kým som pokladala bosé nohy na studenú podlahu. Zima nemilosrdne štípala moje chodidlá, ich cupitanie sa odrážalo od holých stien. Smerovali do kúpeľne.

Môj odraz v zrkadle vyzeral ako nepodarený obraz maliara, možno ešte aj slepého. Ani si nepamätám kedy som spala pokojne, bez nočnej mori, prenasledovala ma každú noc až kým sa mi nedostala do hlavy. Vždy to bolo iné, nikdy som nesnívala o rovnakom.

Obopla som prstami kohútik a otočila ho. Potrebujem sa osviežiť studenou vodou aj tak už nezaspím. Nakoniec som v kúpeľni strávila ešte pár minút naviac, ktoré som minula na jednoduché nalíčenie sa.

Keď som vkráčala naspäť do izby rovno som sa poobliekala, nahádzala potrebné veci do kabelky a ráznym krokom som sa vydala k dverám. Ak sa pohnem do roboty skôr, môžem sa zastaviť pre kávu, tá mi robí mizerné čiernobiele dni krajšími.

Rušné ulice Londýna sú niečo ako prekliatie. S horúcou kávou v rukách som sa predierala v dave okoloidúcich. Pripadám si ako jeden mravec z mnohých, ktorí sa pretekajú až do mraveniska. Ja narozdiel od nich sa ponáhľam do roboty, pretože je jedno kedy človek vyrazí z domova, Londýn zabezpečí zaručené meškanie.

Zacítim zavibrovanie vo vrecku svojho kabáta a tak si kabelku prehodím z jednej ruky pod pazuchu ruky, v ktorej zvieram horúci papierový pohárik veľkej dávky kofeínu a teraz už voľnou rukou zalovím v kabátovom vrecku. Mám jednu neprečítanú správu od svojho milovaného šéfa.

„Kde si?" stručná otázka a odpoveď by mala byť ešte stručnejšia, no vyťukať ju sa mi zdá vysoko záťažnou úlohou. „Už id" zacítim horúcu tekutinu ako mi steká po hrudníku a silný náraz ešte stále cítim na svojom tele. Aby toho nebolo málo z kabelky mi vypadli ešte aj kľúče od domu a rúže, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou výbavy mojej kabelky.

„Prepáč nevydel som ťa" pozriem sa za hlasom. Najprv mi jeho krása priam vyrazí dych ale hneď sa voči príťažlivému pocitu obrním a zachovám si odstup. „Čo tak si nabudúce otvoriť oči?" opýtam sa sarkasticky a neskrývam ani hnev, cítiť ho v každom tóne môjho hlasu. Zohnem sa naraz s ním a začneme si zbierať veci zo Zeme. Mám pocit ako keby som sa práve nachádzala v nejakom filme s názvom Honba za pokladmi a pretekám sa tu s dobre vyzerajúcim pirátom. Ale priznajme si, môj život je tak trocha komédia.

Potriasiem hlavou ako keby som chcela vytriasť tieto hlúpe a naozaj nevhodné myšlienky a natiahnem sa po poslednom vypadnutom kúsku obsahu mojej tašky, kľúčiach. Vstanem a bez pohľadu na pána nešikovného rýchlym krokom odchádzam.

Ešte je len pól ôsmej ráno ale ja som sa stihla nechať obliať, zbierať predmety zo zeme a ešte riskujem aj vyhodenie z práce svojím neustálim meškaním. Dobre to posledné je dosť nepravdepodobné, keďže môj šéf je aj môj milenec. Ak ho tak môžem nazvať. V našom vzťahu city veľmi nehrajú rolu.

„Ahoj Lara" pozdraví sa mi kolegyňa Esmen, ktorá už ťuká niečo za pultom. „Už ťa hľadal. Mám ti odkázať, že ťa čaká vo svojej kancelárií" prekrútila som očami a neskrývala som svoju otrávenosť. Esmen sa rozosmiala a kývnutím hlavy mi naznačila nech idem.

„Lara!" otočím sa za jej hlasom a pozriem na ňu zvedavo.

„Áno?"

„Hlásiš sa na miss mokré tričko?" nazdvihne obočie a tvári sa naozaj pobavene.

Pár sekúnd uvažujem o čom rozpráva a potom mi ruka vyletí k hrudníku. Ešte stále chodím v obliatej blúzke.

„Som rada že sa zabávaš" poznamenám sarkasticky a otočím sa na odchod.

Vo výťahu stlačím tlačítko s najväčšou hodnotou a nervózne prešlapujem z nohy na nohu, kým ma výťah ešte stále vezie na najvyššie poschodie.

Dvere sa s cinknutím otvoria a David sa lahostajne opiera o svôj veľký stôl s kopou papierov. Pohľady sa nám stretnú a on sa zlomyselne usmeje.

"Začínam mať pocit, že meškáš naschval, až tak sa ti páči keď ťa za to potrestám" úsmev sa mu ešte viac roztiahne a ja sa premáham aby som mu ho neopätovala, je až tak nákazlivý.

"Tak to sa veľmi mýliš" prejdem vedľa neho on však zachytí môj driek a prudko si ma pritiahne k jeho tvrdému telu. Natisne si ma na vypracovanú hruď a jeho priam čierne oči hypnotizujú moje pery.

"Presvitá ti ten tenký kus látky na tvojich prsiach" povie a zrak mu klesne na spomenuté miesto. Červeň sa mi vkradne do líc a odvrátim svoju tvár na veľké sklenené okná, ktoré odhaľujú dychberúci pohľad na ranné mesto.

Svojími šikovnými prstami mi zasunie pramienok vlasov za ucho a potom ich presunie na moju bradu, ktorú nadvihne k sebe. Teraz mu skúmam tvár, je ako majstrovské dielo. On je bezchybný. Pekný, svalnatý, vplyvný s vysokým postavením v práci, predsa vo mne nevyvoláva ohňostroje keď sa ma dotýka, predsa naňho nemyslím večer, keď si líham, nebehá mi v mysli. Jediné čo ma k nemu ťahá je príťažlivosť. Jeho ostrá sánka sa napla a potom zase uvoľnila.

"Vzrušuje ma to" oznámil mi ako keby hlásil počasie a pomaly sa približoval tvárou k mojej.

Skrátila som tú malú vzdialenosť medzi nami a pobozkala som jeho ružové pery. Všetko sa zvrtlo až príliš rýchlo zrazu som sedela na drevenom stole. Papiere, ktoré tu pred chvíľou ešte pripomínali koľko práce musíme urobiť boli zhodené na zem. Za nimi letela aj moja blúzka s veľkým hnedým flakom, ktorý už pravdepodobne nikdy nevyperiem, jeho tričko sa pridalo tiež. Davidove svaly sa napínali pri každom pohybe a vzrušenie rástlou každou minútou. Neobťažoval sa vyzliekaním nohavíc, iba si ich rozopol a moju sukňu mi jemne vyhrnul až po pás. Tak dravo ako on ma ešte nikto nebozkával. Perami sa presnul na môj krk a po krátkom láskaní jemnej pokožky sa presunul na moje prsia. Šikovne do mňa vkĺzol a ja som strácala kontakt s realitou. Jediné čo som dokázala vnímať bol rozlievajúci sa jemne pulzujúci pocit po mojom tele. Uniklo mi pár tichých vzdychov, ktoré však zanikli vo zvukoch pravidelného prirážania. Každá jedna bunka môjho tela sa sústredila na rozkoš, ktorú mi spôsoboval a moja myseľ bola prázdna, jediné na čo som vedela myslieť bolo telo Davida, ktoré sa zmocňuje môjho. Príjemný kŕčovitý pocit preletel mojim telom, odpoveďou bolo uvoľnenie mojich svalov. David sa ešte stále snažil chytiť dych, pričom mu jeho hlava odpočívala na mojom ramene.

"Dobré ráno aj tebe" povedala som a pomaly sa spustila zo stola na moje roztrasené nohy.

"Kam utekáš?" opýtal sa, keď som sa s mojou blúzkou v ruke vydala k dverám od mojej kancelárie.

"Čakajú ma papiere" usmiala som sa cez plece a poslala som vzdušnú pusu. Provokovania nikdy nie je dosť.

Po práci som utekala domov, pretože som zabudla ráno nakŕmiť mojich sedem mačiek. Robím si srandu, jediné stvorenie čo hladuje som ja a žiadna mačka mi nerobí spoločnosť. Pred dverami som zalovila v kabelke a vytiahla kľúče s príveskom červeného autíčka. Počkať čo? Toto nie sú moje kľúče.