Náš osud

.......

Je to už dávno, čo som sa cítila takto mizerne. Ráno nebolo o nič lepšie, párkrát som sa skrúcala v žalúdočných bolestiach nad záchodovou misou, nakoniec som skončila v posteli zabalená s minimálne troma prikrývkami. Spoločnosť mi robilo šesť minerálnych fliaš a notebook, na ktorom som stihla pozrieť už tri romantické filmy.

Je faktom, že na romantické príbehy som zaťažená, keď už sám môj život nie je žiadna rozprávka kompenzujem si to takto. Do postavy hlavnej hrdinky sa vžijem vždy až príliš a udalosti prežívam akoby sa jednalo o niečo reálne.

Prinútila som sa vypracovať tie dokumenty pre Willa, aspoň takto sa mu odvďačím za ten včerajší incident. To, ako sa mu pozriem do tváre po tom všetkom som ešte nevymyslela. Poslala som mu ich na e-mail, spolu s ospravedlním za včerajšok, žiadna odpoveď však neprišla a ja som ju ani nečakala. Vyčítala som si to už nespočetný krát, že som až tak stratila zábrany, ale čas už nevrátim.

Zabzučal mi telefón na nočnom stolíku, od jeho vibrovania mi nepríjemne zabolelo v hlave.

„Kde si včera zmizla?" skrčila som obočím, až poobede si všimne Esmen, že som stratená?

„Odišla som domov" odpíšem jednoducho a vrátim telefón na nočný stolík.

Po pár sekundách sa znova rozozvučí a ja prekrútim očami.

„Som pred dverami" správa nebola od Esmen ale od Davida. Prepadla ma panika, čo tu chce? Vyzerám hrozne, nie som učesaná ani poriadne oblečená, takto sa nemôžem ukázať, ešte stále to je môj šéf.

„Nie som doma" odpísala som prvú výhovorku, ktorá ma napadla. Davida však poznám už dlho a vedela som, že sa nenechá tak ľahko odbyť, preto som zbehla do kúpeľne opláchnuť si tvár studenou vodou a prečesať si vlasy.

„Neklam mi" započula som silný hlas ozívajúci sa od dverí. Rýchlo som na seba natiahla tepláky a prebehla sa až k vchodu.

Otvorila som dvere a vystrčila hlavu, len aby sa mi naskytol pohľad na namrzenú tvár Davida.

„S čím ti môžem pomôcť?" opýtam sa odmerane, predsa som mu už vysvetlila prečo to nebude fungovať. Tiež som ostala mierne vykolajená, nikdy za mnou nebol.

„Chýbaš mi" zamrmral a smutne mi pozrel do očí. V hlave sa mi roztáčali kolieska, uvažovala som nad vhodnými odpoveďami. Nakoniec som však zo seba dostala, to čo som naozaj mala na srdci.

„To je mi ľúto, ale nič sa nedá robiť" očividne sa mu moja odpoveď nepáčila, lebo sa mu v očiach zablýskalo.

„Tak to ešte uvidíme" vyštekol a rovno sa aj otočil na odchod. Ostala som stáť ako k Zemi prikovaná a pozerala som na miesto, kde ešte pred chvíľou stál. Ako som s ním mohla niečo mať?

Víkend sa vytratil tak rýchlo, že som ani nestihla dokončiť svoj filmový maratón. Čo ma naozaj hnevalo. Okrem toho ma hnevalo ešte všetko navôkol, od návštevy Davida som bola frustrovaná až až. Nevenovala som sa dokonca ani Esmen, ktorá mi písala každú hodinu, či žijem.

Pondelok sa ku mne veľmi milo nesprával a ja som bola na pokraji zúfalstva. Keď som vkročila do budovy, kde pracujem kŕče som necítila len v bruchu, ale po celom tele. Esmen ma zahliadla hneď vo dverách a jej výzor mi nepripadaL vôbec kamarátsky.

„Už som čakala oznámenie o tvojom pohrebe. Kde si bola?" vyčítavo na mňa hľadela, ja som však nemala žiadnu chuť na vysvetľovanie.

„Spala som a pozrela nekresťanský počet romantických filmov" odvetila som neutrálne.

„Ako si sa vlastne dostala domov?" vyzvedala ďalej, to by ani nebola ona. Prekrútila som očami a s veľkým povzdychom jej rozpovedala všetko, čo si pamätám. Ona na mňa len pozerala s otvorenými ústami a potom sa zatvárila kyslo.

„Asi ťa nepoteším, ale Will je tu" pošepká a pokýve hlavou hore. Tým mi dá najavo, že je na poschodí.

„Čo tu chce?" zúfalstvo zo mňa srší na kilometre.

„Neviem" odpovie mi Esmen a venuje sa svojej robote ďalej. Prejdem sa teda k výťahu a vyveziem sa na najvyššie poschodie.

Hore to nevyzerá chlácholivo, David sedí za svojím stolom a Will sa oň opiera. Náruživo debatia, až mám pocit, že ich svojím príchodom vyruším. Nemôžem si však dovoliť žiadne meškanie, teraz by mi to už určite nebolo prepáčené.

So zaklopaním vojdem a všetky páry očí spočinú na mne. Zastanem a neisto preskakujem pohľadom z jedného muža na druhého. Neviem čo je momentálne nepríjemnejšie. To, že ma David zabíja pohľadom alebo, že sa Will na mňa pozerá s odsúdením. Ani sa mu nečudujem, ako dáma som sa rozhodne nesprávala.

„Lara máš padáka" oznámi mi David, ako keby rozprával o počasí a ja už otváram ústa, aby som aspoň niečo povedala na moju obhajobu Will mi však skočí do reči „Od dnes pracuješ vo firme môjho otca." Sánka mi padla až na zem.

„A-Ale prečo?" koktala som a zmätenosť bola s určitosťou vpísaná do mojej tváre.

„Will potrebuje novú sekretárku, a naopak ja ťa už nepotrebujem" vyhlásil a vyškieral sa mi do tváre. Zúžila som naňho oči a predstavovala som si ako ho vraždím holými rukami. Nadávky ma štípali na jazyku, no neozvala som sa.

„O hodinu buď na adrese" podal mi Will papier s písmenami ako hieroglyfy a prešiel vedľa mňa. Zostala som už len ja a David, ktorý sa ešte stále spokojne usmieval.

„Nič originálnejšie ťa nenapadlo?" vyčítala som mu a jemu hneď zamrzol úškľabok.

„Uvedom si, s kým rozprávaš! Nemám dôvod ťa tu už ďalej držať, keď mi nie si dobrá k ničomu" odpovie a ja sa nedostávam k slovu. Oči ma začnú štípať, tie slová sa ma naozaj dotkli, aj keď som sa snažila si ich nepripustiť.

„Si obyčajný hajzel! Som len rada, že sa ťa zbavím. Mala som to už urobiť dávno" zvresknem ako zmyslov zbavená. Pojmy ako ovládanie sa a klud sú mi teraz úplne ukradnuté, potrebujem to zo seba dostať.

„Vieš čo David? Ani v posteli nie si dobrý" skonštatujem naoko kludne. Vo mne sa to však búri.

Ostanem zaskočená, keď ku mne David pristúpi rýchlosťou svetla a chytí ma pod krkom.

„Len aby si za mnou ešte neplakala, ty kurva" vyprskne mi zlostne do tváre a pustí ma. Zalapem po dychu, nič iné mi však nezostáva, nadvihnem bradu a so všetkou ostalou sebaúctou odpochodujem.

O hodinu som už vo svojej novej kancelárií a poslušne sedím na stoličke, pri mojej časti veľkého stola v tvare písmena L. Tá väčšia časť je Willova.

„Pozri" ozve sa po nejakej dobe trápneho ticha a ja vzhliadnem „neviem ako si bola zvyknutá v predošlej robote ale tu nebudú žiadne meškania, ráno ma budeš čakať s kávou a nebudeš sa opíjať. Naša firma si potrebuje zachovať dobré meno" prísne na mňa hľadí a ja prikývnem. Nemám veľmi na výber, potrebujem peniaze na uživenie sa.

„Stalo sa to raz a je mi to naozaj ľúto" priškrtene sa ozvem na svoju obranu on však ostáva prísny akoby ma ani nepočul.

„Tak nech sa to už nestane ani raz, lebo potom budeš vedieť čo je to ľutovať niečo" oznámil mi a sadol si za svoj počítač.

Čo je to dnes za deň? Každý si vybíja zlosť na mne? Kde sa vytratil ten Will, ktorí bol tak obetaví a zobral ma domov? Zase sa vrátil ten namosúrený a podozrievavý chlap, ktorý mi bol až príliš proti srsti.

„Neseď tam len tak, neplatím ti za nič" zahriakol ma, a tým ma vytrhol z myšlienok. Venovala som mu jeden smutný pohľad a začala si triediť veci na stole. Život si zo mňa uťahuje.