You make me strong

Kapitola 1

Čo je život a čo je smrť ? Aký je vlastne medzi nimi rozdiel ? Existuje niaky posmrtný život? Alebo je len smrť a nič za ňou ? A možno smrť je vyslobodenie z utrpenia v živote a keď možno prekročíme hranice medzi životom a smrťou , možno potom nás čaká božie kráľovstvo alebo peklo.Alebo existuje aj niečo medzi tým? -tieto myšlienky sa mi hnali myslou stále dookola. Stála som na moste cez oceán asi pár kilometrov od New Yorku.Na moste nikto nebol a ani v jeho blízkosti nebolo ani nohy.Bola noc a jediné čo svietilo bol New York a svetlá na moste.Mohla by byť tak jedna alebo dve hodina ráno . Čo tu vlastne robím? Možno to už je jasné. Už nechcem žiť! Rodičia? Ti boli zaneprázdnení prácou, dnes vlastne ani neboli doma . Už od svojich 2 rokov som bola len s dozorom-mojou niečo ako pestúnskou alebo vychovátelkou- ktorá nebola práve najpríjemnejšia.Bola to hnusná, odporná, stará ženská , ktorá ma stále prenasledovala, poučovala a kritizovala.Viem, že opatrovateľku by som už nepotrebovala , ale čo vysvetlíte otcovi, tvrdému biznismenovi a jeho debilnej druhej manželke Sophii.Moja mama bola od mojich dvoch rokov mŕtva a otec sa asi 3 roky po jej smrti dal dokopy so Sophiou.Sophia bola odo mňa len o 12 rokov staršia a mám pocit, že sa s ockom dala dokopy len kvôli peniazom.V škole to bolo hrozné, stále som počúvala prečo nechodím na žúrky a aká som kvôli tomu úbohá. Priateľov som ani nemala.Proste som bola samotár a stále počúvať aká som krava a poleno úplne vo všetkom od všetkých aj od otca ( kvôli Sophii)to už bola strašná bolesť Jedinou záľubou mi boli knihy, klavír a ešte mozno chodenie von s kamarátkou Amandou a jej psom, ale aj ona sa so mnou prestala baviť .A tak sa mi svet zdal úplne šedý až čierny a úplne bez zmyslu.Vlastne preto som tu teraz stála na moste a dívala sa na New York.Nikomu nebudem chýbať a ani nikto nebude vedieť, že už nebudem na tomto svete.Idem za mamou . Pôjdem do neba alebo do pekla? A existuje niečo medzi tým? Nech je to čo to je, určite je tam lepšie ako tu.A tak som sa postavila na múr, ešte raz som sa pozrela či ma nikto nevidí a ................skočila som.

Ani neviem čo sa stalo , v hlave sa mi začalo všetko odohrávať, ale strašne rýchlo, otec, Sophia , mama môj dozor Smithersova, Amanda a jej pes Leon , škola.......... Akoby celý život sa scvrkol do malej vidiny , avšak ja som o tom už nechcela premýšľať a tak som zavrela oči a podala sa pádu.

Keď som ich znova otvorila , stála som pred niakou bránou , obrovskou bránou , okolo a za ňou bolo biele, vzadu bolo všetko čierne a pri bráne bol ešte jeden východ. Zabila som sa? Sníva sami to len? Čo sa vlastne stalo? Stála som tam s týmito otázkami v hlave asi 5 mozno 10 minút , kým ma dakto neoslovil.Bol to jemný ženský hlas , ktorý mi bol velmi povedomí.  Otočila som sa a tam stála ...............MOJA MAMA! Páni, skoro som sa rozplakala keď som ju videla.Nevidela som ju živú skoro 14 rokov a aj tie roky ktoré bola so mnou si velmi dobre nepamätám. Vyzerala úplne tak ako si ju pamätám , ale bola trocha bledšia a trocha priehľadná. Vedľa nej stál taký chlapík, celý v čiernom a vôbec som mu nevidela do tváre.

Ako ma mama pozdravila , usmiala sa, ale vzápätí trocha posmutnela.Nevedela som prečo a tak som sa jej opýtala:,,Mami, prečo si smutná? " No namiesto nej odpovedal ten chlapík:,, Silver, si si istá kde si?" Poobzerala som sa okolo seba a povedala:,, Celkom nie.Zabila som sa? "Ten chlapík povedal:,,Silver, spáchať samovraždu nebol najlepší nápad." Otvorila som dokorán oči a povedala s menšou radosťou v hlase:,, Takže sa mi to podarilo? Som definitívne mŕtva?" Mama mala trocha ustarosteny výraz , ale ja som to nechápala. Prečo sa neteší? Konečne budeme spolu , ďaleko od všetkých starostí a bude nám skvele, tak čo sa s ňou deje? Ten chlapík pokračoval:,,Silver , ty si mŕtva, ale ešte nie je definitívne rozhodnuté kam pôjdeš." A znova som mimo.,,Čo tým myslíte , že kam pôjdem? " som povedala a pozrela sa na mamu . Stále nič nehovorila .Chlapík pokračoval :,,Silver, poviem ti to tak , o tvojej duši ešte nieje rozhodnuté, či pôjde do neba alebo či pôjde inam.Preto 30 dní budeš ešte na zemi až kým sa o tebe definitívne nerozhodne. " A zase som vedľa. ,,A prečo sa o mne nemôže rozhodnúť teraz?Prečo musím čakať? " som začala kričať na toho chlapíka až ma striaslo.Hovoril tak, že by tomu nikto normálny nerozumel.A ani ja som nebola výnimka.Ten chlapík ale stále tak hovoril:,, Na túto otázku nemôžem odpovedať .Po 30 dňoch sa znova sem vrátiš a bude o tebe rozhodnuté, zatiaľ sa však vrátiš tam, kde si bola."O, to nie , nechcem sa vrátiť späť, nechcem znova žiť. ,, To ako zno ožijem?" Ten chlapík znova preniesol tým svojím ľadovým hlasom :,,Silver, si po smrti , na zem sa vrátiš ako duch . Ničím nebudeš môcť hýbať , na nikoho nebudeš môcť prehovoriť a ani teba nebude môcť nik vidieť ani počuť." Bola som z toho tak rozrušena až som vykríkla :,,A načo tam potom idem?" Ale ten chlap už nič nepovedal.Jednoducho zmizol, a na mňa začala doliehať únava až som úplne zaspala.