Terrible life

1

Štiri hodiny ráno a znova som hore. Premýšľam nad mojim otrasným životom. Čo by sa stalo keby som sa nenarodila? Bolo by mi lepšie. A nie tuto sa trápiť. Načo to je? Na nič.

Postavím sa s postele a idem do kúpeľne pre moju najlepšiu kamarátku. Áno presne tak. Je to žiletka.

Zoberiem ju do ruky a pozriem sa do zrkadla. Začnú mi tiecť slzy. Nie z toho že to bude bolieť ale s tých pocitov.

Pozriem sa na ruky. Už skoro vôbec nieje miesto kde by som sa rezala. A tak idem na starú ranu. Priložím si žiletku k ruke. Pritlačím....potiahnem. A cítim iba krv ako sa valí po mojej ruke.

Zošuchnem sa na zem a plačem. Pozerám sa ako mi krv oblieva celu ruku. Je to úžasný pocit. Prečo?? Cítim sa voľná. Ako keby všetky moje problémy emócie a city proste zmizli a nič ma netrápilo.

Po chvíli som si zobrala obväz a zaviazala som si s ním ruku. Zobrala som si cigaretu a zápalila som si ju. Bývala som v byte. Prenajala som si ho keď som mala 17. Je mi jedno čo nato povedia ľudia.

Vyvetrá sa to.

Ľahla som si do postele a s úsmevom som išla spat. Prečo s úsmevom?? Sama neviem. Vždy sa usmejem keď to spravím. Opadne zo mna všetko.

Apsoň na chvíľu.

Ráno som vstala cela uplakaná. Do školy som nešla keďže bol vykend. Obliekla som niečo normálne na seba a išla som do obchodu pre niečo čo by som si dala na jedlo. Väčšinou si kupujem jablká.

Zamknem byt a to by som nebola ja keby som do niekoho nenarazila.

,,Ema čo tu robíš?!",objala som ju. Ema bola moja druha najlepšia kamarátka (áno je po žiletke) stretli sme sa v decaku. Ona mi zakazuje rezať sa. No robím to aj tak.

,,Prišla som ťa pozrieť či to zvládaš",ona z decaku ešte nemohla odísť. Ma len 15. Aspoň do tej 16 musí vydržať.

,,Ako to že ťa pustili?".

,,Sľúbila som im že sa vrátim...ale...nemôžem u teba dnes prespať?".

,,Ty vždy",viem hovorila som že som sama lenže ju vidím iba jeden krát za mesiac. Takze v podstate som sama.

Znova som otvorila byt. Všade boli krvavé vreckovky,obvezi a tak som ich radšej začala zbierať.

,,Znova? Sľúbila si mi že s tým skončíš",sadla si na gauč a pozerala na mňa smutne.

,,Prepáč. Ale tie spomienky sú silnejšie",sadnem si k nej a začnem plakať. Objímali sme sa a plakali.

Po chvíli sme boli obydve hladne a tak ma pozvala na pizzu. Veľmi nechodím von a tak som spoznávala všetky tie tvare. Trocha som si potiahla rukávy dole,pretože moje rany bolo vidieť.

,,Kedy budeš môcť odísť z decaku?",spýtam sa jej keď sme si objednali pizzu.

,,Štiry mesiace a mali by ma pustiť",usmiala sa na mňa a zobrali sme si do rúk kúsok pizze.