Terrible life

5

Prišli si pre mňa o štvrť na tri a zobrali mi krv. Pichli mi do prsta niaku ihlu a potom svoju krv som si dala na niaky štítok ktorý mi mal vypočítať cukor v krvi či čo. Vôbec sa tomu nerozumiem. 

-64,5-povie doktori a odídu niekam za dvere. Akože haló ja som stále tu.

-Vyšli sme s výsledkom že Vás začneme liečiť na cukrovku-vytreštila som na nich oči ale nakoniec som prikývla. Veď oni sú lekári nie ja. Ďalší deň ubehol ako voda a nikto ma neprišiel pozrieť. Pozerala som v pokoji telku keď niekto zaklopal. Bola to sestra. 

-Aspoň že ty si prišla-povedala som ironicky. 

-Prepáč. Mala som toho veľa-povedala- V jej hlase bola cítiť nervozita. Čo sa to dopekla deje?!

-Ako sa má mama? dlho som ju nevidela. Už my chýba-zrazu sa sestra rozplakala a vybehla von z izby. Bola som uplne s toho mimo. Sestrička mi prišla pichnúť inzulín a ukázala mi ako si to mam pichať. Zrazu som dostala divný pocit. 

-Sestrička môžem sa opýtať?-milo som sa na ňu pozrela. Ona prikývla a sadla si vedla mňa na stoličku. 

-Nebola tu moja mama?-

-Ako sa volá?-milo sa na mňa usmiala a ja som dostala ešte horší pocit. Povedala som jej meno no jej oči zalial smútok. 

-Tebe to nepovedali? Tvoja mama včera umrela. Je mi to ľúto-zrazu sa mi môj svet zaplavil slzami. Nechala ma sama v izbe vyplakať sa. Ani neviem ako no z toho plaču som zaspala.

V noci som sa zobudila na veľmi šialený nápad. Utiecť. Bolo mi to jedno kam alebo kde. Proste utiecť. Bola som rozhodnutá. Prezliekla som sa do vecí ktoré mi doniesla sestra. Zobrala som si mobil peniaze a tašku kde som mala veci a lieky na cukrovku.

Otvorila som okno. Pozrela som sa von oknom ktoré bolo cca 2 metre nad zemou. Vyskočila som. Pozrela som sa na obil. 00:02. Lietadlo do Španielsko ide za pól hodinu. Prečo Španielsko?? Mam tam tu najlepšiu sesternicu. 

-Sophie ahoj! Tak rada ťa počujem!-moja sesternica sa volá Liz. Je to tá najkrajšia blondýna akú kedy som videla. A vôbec nieje taká sprostá ako ostatné. 

-O 7 hodín ma čakaj na letisku. Všetko ti vysvetlím až tam-rýchlo som zložila telefón a utekala na letisko. Tam som si kúpila letenku a čakala 5 minút kedy oznámili náš let. Sadla som si zavrela som oči a cítila som ako mi slzy tečú po tvári. 

Ani neviem ako ale ocitla som sa konečne v Španielsku. Keď som uvidela Liz hneď som sa k nej rozutekala. Objala som ju a všetko som jej povedala. 

-To mi je ľúto. Ale nemyslíš si že budeš mať problémy s toho že si odišla?-spýtala sa ma a ja som si až teraz uvedomila že by som sa aspoň niekomu mohla ozvať. 

-Máš pravdu. Ale nemali my to spraviť. Ozvem sa len jednému chalanovi-uškrnula som sa a Liz hneď rozžiarila oči a drgla do mňna. 

-Takže niaky neznámi?? No hovor!-usmiala sa a ja som sa konečne cítila fajn. Síce som bola veľmi ďaleko od rodiny ale teraz mi je to jedno.