5:00
Pondelok.
Budík zvoní, zasa, znova, neznášam ho. Keby nevlastním iPhone, už by nezvonil. Unavená ako každé ráno vstávam, obúvam si papuče ktoré som si kúpila v Nemecku, ktoré milujem, samozrejme aj papauče a aj Nemecko.Pomaly dvíham nohy a odchádzam do kuchyne kde do mňa naráža mama.
„Tina! To už vstávaš?" pozrela na mňa prekvapene akoby ma prvý krát videla vstať ráno o piatej z postele.
„Nie." Odvrkla som ako vždy a urazene si vytiahla šálku a začala si vytvárať v nej to zázračné, dokonalé opojenie s názvom káva.
„Čo ti je?" pozrela na mňa mama a ja som len jednoducho pretočila očami. Myslím si že sa mohli všetci doma naučiť že rozprávať sa so mnou ráno je ako rozprávať sa s citrónom. Tiež vám neodpovie.
Pomaly sa vraciam späť do izby a s hrozením sa pozriem do zrkadla. Nie, nemôžem mať pleť dokonalú ako každá druhá čo prejde okolo mňa na ulici, jednoducho nemôžem. Vďaka všetkým ktorý sa podieľali na výrobe kozmetiky.
Po obhliadke mojej tváre riešim ďalší problém, zapálim si teraz alebo popritom ako sa budem vliecť do práce?
Najlepšie bude ak si zapálim aj teraz a aj potom.
Po namáhavom obliekaní si bundy so šálkou v ruke, odchádzam na balkón a otváram krabičku môjho šťastia. Nie je nadto, vložiť si ráno do úst cigaretu a pomaly pritom popíjať kávu.
„Tina, zasa fajčíš?" samozrejme, ozvala sa moja mama, ktorá taktiež fajčila ale našťastie od prvého momentu čo sa dozvedela že som na ceste prestala. Takže takých 19 rokov je čistá.
„Každé ráno fajčím a ako zasa? Nefajčila som celú noc lebo som...spala" pozrela som na ňu a spokojne si vydýchla dym do vzduchu.
„Smrdíš" bola jej posledná poznámka ku mne a zabuchla dvere na balkóne.
Ak by som vedela v ktorom obchode predávajú vec s názvom svätý pokoj, stála by som prvá pred ním každé ráno. Samozrejme až po cigarete.
Po zahasení cigarety v zaváraninovom pohári, pretože vlastniť popolník je infantilné, odchádzam dovnútra a znova do izby. Len som zazrela mamin výraz znechutenia keď som prešla okolo nej a hlavou mi len prešlo „fuj ty smrdíš".
Sadla som si znova za stôl a pozrela do zrkadla po druhýkrát a neviem či som čakala nejakú zmenu, ale stále som vyzerala otrasne.
Vzala som do rúk make-up a dala sa nejako dokopy aby som vyzerala ako človek.
Po 10 minútovom rozmýšľaní som vytiahla to skrine košeľu a čierne nohavice. Nasúkala som sa do mojej krásnej, najlepšej, dokonalej pracovnej uniformy. Nie, vtip. Neznášam to.
Nahádzala som do batohu všetko potrebné ako je voňavka, antiperspirant, kľúče a cigarety. Do vačku na nohaviciach som si vopchala mobil a išla si obliecť bundu.
„Odchádzam!" zavrešťala som na celý byt popritom ako som si obúvala topánky. Samozrejme, žiadna odpoveď tak som pre istotu tresla dverami aby všetci vedeli že som odišla z domu.
Pomalým krokom, ktorým mi cesta trvá 15 minút, som sa dostala do práce kde na mňa hneď vyskočila recepčná.
„Tinuška! Dobré ráno, ako si sa vyspala? Počet ubytovaných sa nezmenil, stále ich je 25" usmiala sa na mňa a ja som len podvedome zavrčala a vzala som kľúče z pultu. Vyšla som hore 14 schodmi a pretočila očami znova. Len tak pre istotu.
Kým človek odomkne tých štyristo dverí ktoré sa tam nachádzajú, ďalšia polhodina v riti.
Po poodomykaní nasleduje ďalšia činnosť a to nachystať bufetové stoly pre 25 darmožráčov.
Vždy keď dokončím svoju prácu, moja cesta pokračuje do fajčiarskeho baru. Znova si robím kávu a sadám za stôl a pozerám von oknom s cigaretou v ruke. Každé ráno robím toto a vždy si pri tom hovorím „Zasa to bude na hovno ako každý jeden deň tu."
Ľudia, po 3 rokoch sa vraciam späť. Znova vám otráviť život tým mojím.
Ešte neviem či bude toto fanfic, neviem sa rozhodnúť :D
Každopádne, kto ešte vie o mne že som niekedy existovala tak ahoj lásky a tí ktorý si ma nepamätajú...ani sa nečudujem, takého pošuka ako som ja :D
