Život v plastovej krajine - DOKONČENÉ

Stará budova...

O jednej som už bola zo všetkým hotová a o pol hodinku som sa mala stretnúť s mojou BFF ( best friend forever/najlepšia kamarátka navždy ) . Volá sa Klárka, je to najúžasnejší človek na svete. Chodíme spolu do školy, sedíme spolu v lavici, chodíme spolu na výlety, proste všade. Sme ako sestry, kebyže som lesba tak som do nej zamilovaná, no nie som a mám svoju lásku. Dnes s Klárkou ideme na menší výlet ideme sa pozrieť na starú továrňu kde sa vyrábal plast.

 Je dosť stará a vraví sa o nej že tam žije duch jedného zo zamestnancov ktorý tam pracoval. Zomrel keď sa naň tá budova zrútila. Budova bola veľmi veľmi stará a tak bola postavená ešte z tehál takže sa ani nečudujem že sa zrútila.

 Naši rodičia o tom nevedie povedali sme im že idem do obchodného centra do kina. Ešte nikdy som rodičom neklamala ale teraz som musela keďže som sa tam chcela strašne pozrieť a rodičia by ma tam nepustili tak som to urobila takto. Viem klamať by sa nemalo ale tak vedia že tá budova nie je z plastu a to je pre nich ako jed. Áno sú trochu staromódny ale mám ich strašne rada, a dovolia mi všetko, všetko okrem tohto. Popravde sa im ani nečudujem, ani ja by som to svojmu dieťaťu nedovolila. Nie preto že je ta budova z tehiel a že nie je z plastu ale že je ta budova nebezpečná. A preto idem tu budovu preskúmať s Klárkou ja, aby som o tom mohla svojim deťom rozprávať. Aj keď pochybujem že do kým budem mať deti tak prežijem v tejto plastovej krajine. Domov sme prišli okolo siedmej večer s tým, že sme si ešte posedeli na čaji v kaviarni. V tej zrúcanine nebolo nič zaujímavé, ani strašidelné.