Life in black

1

Začiatok školského roka a môj prvý  prestupujúci rok na strednej škole. Vždy som snívala o bývaní na internáte a po dlhom presviedčaní mojich rodičov aby som mohla prestúpiť som si vydobila toto privilégium a odsťahovala som sa do maličkej izbičky v rušnom New York. Môj štvrtý ročník strednej školy sa práve začína. Moja  nová škola bola jedna z prestížnych stredných škôl ktoré sa venovali masmédiami a komunikácii s ľudmi. A tak som sa dostala do kolobehu života o ktorom sa mi ani len nesnívalo...

,,učebnice ?"
,,mám" ,,šampón ?" ,,mám" ,,a spodné prádlo ?" ,,mám " s ťažkým povzdychom som odpovedala mojej mame. Keď som sa začala baliť, nemyslela som si že sa mi do izby pripletie  aj so svojim prehnane organizovaným zoznamom veci ktoré budem potrebovať na život ktorý sa bude odohrávať v internátnej izbe. ,,a ...." otočila sa,a ja som ju stihla umlčať ukazovákom priloženým k jej perám. ,,mami všetko mám a keby aj nie tak si to viem dokúpiť" utešovala som ju a snažila sa utešiť zároveň aj mňa.
Ako aj preňu tak aj premňa to bol veľký skok v živote. Išla som bývať na vlastnú päsť a ešte k tomu do iného mesta. Moja starostlivá mama sa bála natoľko že už začala rozmýšľať o presťahovaní sa z našého rodného mesta. Chcela opustiť náš nádherný malebný dom ktorý má v sebe nespočetne veľa spomienok na moje dectvo. Ktorý uchováva naše spomienky. A tak som jej to stihla rozhovoriť a ona sa na čas stiahla aj so svojimi nápadmi do ústrania.

,,môžeme ísť ?" Zakričala som na mamu z hora a užívala si pohľad na izbu ktorá kričala prázdnotou. Keby som len vedela že to boli posledné okamžiky v mojom živote ktoré som strávila v tom malebnom domčeku.
Zišla som dole po schodoch a za sebou som ťahala starý kufor čiernej farby ktorý si zažil už aj niejednu cestu na farmu mojich starých rodičov. ,, áno zlatko môžme ísť... ale vážne máš všetko ?" Ešte posledný krát sa ma spýtala a pozrela sa na mňa s tým ustráchaným pohľadom ktorý má každá mama keď jej odchádza dieťa. Letmé úsmevi ktoré sme si napokom medzi sebou vymenili sa zamenili na dlhé hodiny ticha v malom červenom autíčku ktoré ma viezlo do neznáma. Zo sedadla spolujazdca som skúmala každý črt a každú vrásku svojej mami. Chcela som si ju zapamätať. Jej hnedé kučeravé vlasy boli zopnuté do drdolu a jej pravidelný make-up bol už z časti rozmaznaný ale jej zelené oči boli dokorán otvorené a plno sústredene na cestu. Na sebe mala svôj pravidelný pracovný kostým a na krku náhrdelník od teti Eli ktorá jej ho priniesla minuly rok z Európi. ,, čo ma tak sleduješ ? Je na mňe niečo zlého ?" Usmiala sa a naďalej nespúšťala oči z cesti. Ja som len jemne pokrútila hlavou ,,nie... nie je mami" a usmiala sa von oknom.

Vošli sme do obrovskej budovi preplnenú žiakmi a ich rodičmi. Prišli sme k malej recepcii kde nás poslali na izbu 700B. ,,tešíš sa ? " videla som na mame jej povzbudivý úsmev a nadšenie pre to že musíme šplhať až na 3 poschodie. ,,áno.. len som trochu nervózna. Čo keď si nebudem s tou babou vychádzať ?" Neúspešne som sa snažila ťahať svôj veľký kufor po nekonečných schodoch. Nevedela som čo mám od toho všetkého čakať. Nikdy som nebola niako moc tiché dievča. Pokazde som si dokázala otvoriť ústa aj na ľudí pri ktorých by ste sa radšej vždy zdržali komentárov. Niekedy som bola až moc sebavedomá ako hovorí teta Eli. Ale teraz som si nebola ničím istá. Nevedela som ako budem v živote pokračovať ďalej. A najviac mi teraz záležalo na tom aby som prežila v mieri tento školský rok.

,,Tak poďme na to". (Otvorila dvere)

,,ahoj ja som Adelain Homsword  a ty si ?" Prvé čo na mňa vyskočilo keď som otvorila dvere svojej novej izby bola Adelai na prvý pohľad krehké žieňa s farbou vlasov ako uhoľ. Bola energická a zároveň bolo na nej niečo čo by sa dalo nazvať "iné". Sedela na dvojposchodovej posteli s nohami prevesenými cez horné zábradlie ,,som Zoe Rosé teší ma" podala som jej ruku ale na toto moje trochu nemotorné gesto zareagovala zoskočením z vrchnej postele dole priamo k môjmu kufru. ,, aké teší ma ? Nejsme v 15 storočí a ja nie som cisárovná ktorej máš podávať ruku" zasmiala sa a chytila ma do objatia. Takze tá energická je z nás dvoch práve ona. ,,dobre dobre. Tak prepáč a odpusť mi moje chovanie z 15. Storočia" zasmiali sme sa na mojom až nie tak vtipnom ospravedlnení.
,,no vidím že si budete rozumieť" usmievala sa mama od dverí keď nás sledovala. ,, achh Adelain toto je moja mamina" Adelain sa vpohla vpred a vtiahla aj ju do medvedieho objatia. Moja mama trochu vykoľajená správaním mojej spolubyvajucej sa len kútikom úst pousmiala. "Zlatko ja odchádzam. Vidím že to už zvládneš bezomna" podišla ku mne a rukov ma pohľadkala na vlasoch. Posledný krát sme sa na seba pozreli a rozlúčili sme sa.

Počas nasledujúcich hodín sme sa stihli s Adelain porozprávať o všetkom čo mám prišlo na um. Cez obľúbený seriál až po osobné veci ako rodina a prvé lásky. Pripadala som si ako keby som ju poznala už dlhú dobu. A sme stratené sestri ktoré na seba čakali a nakoniec sa náhodou našli. Bolo to až moc dokonalé. Dve 18 ročne baby ktoré sa snažia nájsť jedna v druhej oporu.

Posledné trička som si naukladala do skrinky a svôj kufor som hodila pod posteľ. Izba bola vcelku veľká . Dvojposchodová posteľ sa nachádzala rovno pri okne a z druhej strany vedľa nej sa nachádzali dva veľké písacie stoly. Kupelku bola hneď napravo od vchodových dverí. Všetko to tu bolo nádherne presvetlené a ladené do béžova. ,, a odkiaľ sú tvoji rodičia ?" Spýtala som sa po pár minútovom tichu. Adelain sa dala naspäť do polohy v ktorej bola keď som sem prišla. Jej tvár trochu potemnela a zvážnela. Skúmala som jej reakciu na tú otázku a ona asi moc dlho vyberala odpoveď. Nechce mi to povedať ? Alebo má strach  ? Posadila som sa na stoličku pri okne a môj pohľad smeroval von oknom na školu a obrovské záhrady čo sa tu nachádzali. Všetko bolo v starom barokovom štýle. Pripadala som si ako na zámku. ,, sú odtiaľto. Ale mám už len otca. Mama .... no. Nie je už medzi nami" môj pohľad sa presmeroval na Adelain ktorá pozerala do stropu a nedokázala som sa pozrieť na jej tvár. Takúto odpoveď som nečakala. Neviem ani čo mám na to povedať. Sama nemám otca ale nie je Zrovna mŕtvi. ,,aha tak to je mi ľúto. " pozrela som sa ešte raz na ňu ,,prepáč... ak si o tom nechcela hovoriť..." sklonila som hlavu. Práve v tento okamžik bola podlaha jediný bod v izbe na ktorý som sa mohla zamerať bez toho aby som mala výčitky.,,vpohode. Myslím že je to fajn to dostať zo seba. A  síce sa nepoznáme dlho ale povedala si mi o sebe veľa vecí ktoré len tak na prvom stretnutí nepovieš...tak prečo by som nemala aj ja ? " zasmiala sa a atmosféra u nás v izbe bola o čosi lepšia ako predtým.

Do večera sme sa rozprávali a pozerali filmy. Takýto príjemný večer som už dlho nezažila. Pripadalo mi to všetko ako sen. Z ktorého sa nechcem prebudiť. Ani sme nevedeli ako a zaspali sme na posteli s počítačom na kolenách.

Prudko som vstala a pozrela som sa na spiacu Adelain vedľa mňa. ,,koľko je hodín ?" Spýtala som sa viac menej pre seba. Mobil. Potrebujem mobil. Pátrala a hmatala som rukami okolo seba až po dlhých 5 minútach som ho našla pohodený na zemi. Čas ukazoval.... 8:09. Moje oči sa otvorili do korán a ja som vyskočila z postele. ,, auuu môj chrbát " presiahla som si svôj stuhnutý chrbát a pustila sa do obliekania. Počas môjho ranného výbuchu kedy som sa snažila neprísť do školy ešte neskorej ako už meškám sa zobudila Adelain a pridala sa k môjmu zhonu.

Do školy sme prišli  pár minút pred začiatkom prvej hodiny. Do triedy som vbehla ako strela. Celá trieda otočila pohľad na dvere v ktorých som stála ja. ,,ale pozrime sa kto sa tu ukázal. Študenti dovoľujem si vám predstaviť vašu novú spolužiačku Zoe Rose" pristúpila som k učiteľke ktorá mala byt očividne moja triedna. Bola to pani možno vo veku mojej mami. Červene vlasy mala dôkladne vyčesane do vysokého chvosta a jej štíhlu postavu obopínali kvietkované šaty s ešte kvetinkovanejším sakom.
Myslím so že zaujímavý výber oblečenia. ,,ahojte" nemotorne som sa pozdravila zbytku triedy. Myslím si že prvý dojem som spravila dokonalý. ,,dobre môžeš si sadnúť hneď dozadu jak sedí Frederik." Pozrela som sa na jedine voľne miesto v triede. A neochotne si sadla.

Mám zataial čas preskúmať mojich nových spolužiakov.