„Nehovor tak, Nehovor to!"
„Prečo kurva nie? Prečo stále chceš, aby bolo ticho?"
„Proste to nehovor," sliny mu prskajú z úst zatiaľ čo na mňa mieri svojou striekačkou. Je nervózny. Vždy býva. Keď nemá fet. A je sám.
Niekedy so mnou.
„Nebudem ticho, už ma to unavuje."
„PREKRISTA DRŽ HUBU. VÁŽNE. Zavri tie svoje krásne ustočká a otvor ich až vtedy, keď ti poviem."
„Ty si ale vôbec neuvedomuješ, že tu nejde len o teba."
Pomaly si sadá na stoličku. Obral ma o všetok herák. Vybral mi ho z vreciek mojej bundy a smial sa mi pritom do ksichtu. Tak nechutne sa škeril a potom mi zaboril hlavu do krku a pobozkal ho, asi aby sme si boli fér alebo čo.
Sedí na tej stoličke. Vyberá lyžicu, tú jednu, ktorú stále nosí so sebou. Lieva na ňu citrodeko, lebo na citróny nemá. Pomaly zapaľovačom ohrieva. Prisípa fet. Napĺňa striekačku. Pichá si do ruky. Stále sa škerí.
„Teraz sa môžeme porozprávať," povie mi tým najmilším hlasom.
„Ty predsa vieš, že to tak nemyslím. Milujem ťa. Neviem čo by som bez teba robil."
„To isté čo doteraz. Maximálne by si šukal niekoho iného," odvetím. Stojím pri dverách. Dlho sa nezdržím.
„To sú pičoviny, drahá, a ty to vieš. Život bez teba by bol asi ako život bez heráku. Jeblo by ma bez neho."
„Jebne ťa aj s ním. Pozri sa na seba."
„Ale prestaň všetko ničiť stále dopiče. Vyznávam ti tu lásku."
Zabudlo sa očividne poznamenať, že keď vás v tejto stoke niekto porovná s fetom, tak to už niečo znamená. Avšak nie úplne.
Láska je slepá, preto už skoro nikto nepije liehoviny. Oni však nepotrebujú vás ako ľudí, nepotrebujú vaše slová, nepotrebujú vaše myšlienky, nepotrebujú vaše sľuby, prosby, nepotrebujú vaše dotyky.
Nepotrebujú vás. Potrebujú len takú vašu malú časť, ktorá bude pre nich ochotná spraviť hocičo. Fet je minimum.
„Poď ku mne, potrebujem ťa."
Pomaly hovorí. Možno ešte tichšie než na začiatku.
„Fakt poď sem, je mi zle." Chytá sa za brucho, tvár mu pomaly začervenáva.
Nebol to herák, bola to otrava pre potkany.
On sa pomaly dusí zvratkami a ja opúšťam jeho byt o druhej ráno.
