Under Control

Kapitola 1.

Čas akoby sa spomalil. Tep mi neustále zrýchluje a schody ani nevnímam. Na jediné na čo myslím je to čo sa asi mohlo stať. Nikdy som nepočula takýto rachot. Utekám do kuchyne kde stará mama číta noviny.

„Stará mama! Počula si to?" zakričala som z vystrašeným výrazom v očiach.

Nadvihne obočie „Čo by som také mala počuť zlatíčko?" pozre sa na mňa s udiveným výrazom.

„Taký náraz. Ako keby sa autá nabúrali.“ pokračujem no jej pohľad sa ešte viac zdal prekvapený.

„Neviem o čom rozprávaš.“ pretočila očami a ďalej si čítala noviny.

Nechápem čo sa deje. Ona naozaj nič nepočula? Musí si myslieť že mi preskočilo. Prečo som počula silný náraz len ja?

„Asi sa mi to iba zdalo.“ poviem a so zamysleným výrazom sa otočím. Niečo mi hovorí že sa mám pozreť von. Ako keby ma niečo volalo. Tomuto pocitu sa nedá odolať a preto sa prudko otočím k dverám do predsiene. Rýchlo si nazujem čierne tenisky a vyjdem von. Avšak keď sa pozrem na úzku cestu pred domom, tep sa mi znova nečakane zrýchli. Na ceste ležalo auto dolehlavou otočené a kusok od neho ležalo koleso a nejaké súčiastky. Čo to do pekla? pýtam sa sama seba. Rozbehnem sa k autu s tým že chcem pomôcť. Avšak hneď ako sa zohnem a pozrem do auta uvidím niečo nečakané. Nikto tam nieje. Ale.. ako? otázky v mojej hlave neustále hladajú odpoveď. Pomali vstanem a obzerám sa okolo. Kam mohol vodič zmiznúť? Alebo je to iba nastražené?
  Nikde nič. Okrem kolesa ktoré je odo mňa 5 metrov nič nieje. Nerozumiem tomu. Žeby sa mi to iba sníva? Štípnem sa. No stále som tu. Pomali prejdem okolo auta a všimnem si velkú priehlbinu na kapote. No keďže je auto dole hlavou musela som sa najprv zohnúť a pritom som zacítila jemný pritom studený vánok ako mi prechádza po chrbte. Vstanem a vtedy zacítim cudziu ruku ako ma drží za rameno. Zamrznem. Celé moje telo náhle stuhlo a nechcelo sa pohnúť.

„Škoda auta.“ zaznie chlapčenský hlas spoza môjho chrbta. Chcem sa otočiť ale z nejakého dôvodu to nejde. Chcem zakričať ale to tiež nejde. Moje ústa sa nechceli otvoriť.

„Nemyslel som si že to niekto bude počuť." pokračoval. „hlavne som nečakal že to bude niekto z ľudí. Váš sluch je naozaj zlý.“ zasmeje sa a nadýchne sa. Jeho ruka mi zovrie rameno. „Vieš pre ľudí to nieje moc bezbečné aby sa takto k nám približovali. Aj keď ty ma vôbec nezaujímaš.“ Jeho dych som cítila tesne za ramenom a moje vlasy boli prehodené na jednu stranu. „Tak mi teda konečne povedz ako si to mohla počuť.“ odrazu akoby som mohla opäť rozprávať. Avšak mám strach vysloviť akékoľvek slovo.

„Prečo sa neviem pohnúť?“ táto otázka z mojich úst vyletela tak rýchlo že som si ani nestihla uvedomiť čo sa pýtam.

„Hahaha.“ započujem smiech zdá sa mi že moju otázku nebere vážne. „Vy ľudia ste naozaj vtipný. Tie vaše otázky.“ zachichoce sa opäť. Jeho ruka ma pustí. Moje telo sa uvoľní a pomali začnem hýbať rukou.

„Pom-!“ chcem zakričať o pomoc no uprostred slova ma zastaví ruka priložená k mojim ústam. Jeho ruky boli chladné ako ľad.

„Ak ešte raz zakričíš, zomrieš.“ zašepká mi do ucha s úsmevom na perách.

Je to iba sen. Je to iba sen. Neustále si opakujem dookola. Ale čím viac opakujem tým menej tomu verím.