Beautiful Place

Kapitola prvá

Zobudila som sa v prekrásny slnečný deň, z okien mi svietili do izby lúče, čo ma prinútilo vstať. Pomalým krokom som odkráčala k oknu, aby som sa mohla nadýchať čerstvého vzduchu. Bolo krásne vidieť okolie, pretože sme sa len nedávno presťahovali na dedinu. Doďaleka si vinuli vysočizné hory s rôznymi odtieňmi zelenej. Otočila som sa a predstavovala si, kde môj život nadobudne nové skúsenosti. Obliekla som sa do môjho čistého odevu a zišla som dolu po schodoch, do kuchyne, kde ma už čakala mamina s raňajkami.

,,Dobré ráno," no mamina nevyzerala práve najlepšie. Mohol by to byť len nedostatok spánku, no nie som si istá.

,,Viem, že nevyzerám práve najlepšie, no bude to asi len únava z práce. No ty máš dnes svoj nový deň v roku a chcem ti popriať veľa šťastia."

,,Ďakujem veľmi pekne, no mám trochu obavy, že nič z toho nebude také aké by som chcela," bola som dosť vydesená, že tento deň neprinesie nič dobrého.

,,Regina, neboj sa budem pri tebe a zvládneš to vážne. Si šikovná a máš aj talent na veľa vecí, ktoré by som im mohli hodiť," objala ma, a ja som jej objatie opätovala, pretože bola jediný človek, ktorý mi bol oporou vo všetkom.

Najedli sme sa, no bol už najvyšší čas vyraziť. Zobrala som si kľúče od auta, nasadla a vycestovala, tam kam ma zavedie osud. Bola to nekonečne dlhá trať do mesta, no nejako som ani len nesledovala čas, a zrazu som zastala pred obrovskou budovou v New Yorku, pred najväčším múzeom v celom meste. Vyskočila som, zabuchla dvere a s neistotou a strachom som vykročila vpred. Vošla som do budovy a nemohla som uveriť vlastným očiam, pretože som nikdy nevidela obrovské múzeum plné exponátov, laboratórií a hlavne obrovskej knižnice, kde sa nájdu rôzne knihy o tajomstvách tohto múzea.

,,Prepáč, ale ty musíš byť Regina, však?" pozrela som sa pred seba a uvidela predo mnou stáť staršiu pani (mohla mať asi tak okolo 36), ktorá si ma premeriavala pohľadom.

,,Som Regina, a dosť som sa stratila, vedeli by ste mi pomôcť?"

,,Budem rada, a asi budete naša nová pracovníčka v múzeu. No najprv než prejdem k veci, by som Vám rada poukazovala časti múzea a potom Vám vysvetlím, čo táto práca vyžaduje." Bola to celkom milá pani, ktorá mi zvesila môj strach. Previedla ma cez rôzne druhy živočíchov, sôch a mnoho iných vecí. Nakoniec ma zaviedla do jej pracovne, kde mi všetko do detailov vysvetlila.

,,Dobre, no najlepšie bude, keby som začala už zajtra ráno. Žijem len sama s maminou a len tak tak sa nám darí." Vyhodila som úsmev na tvári, aby mi to povolila, no stále po mne len pozerala a nehovorila vôbec nič, čo ma privádzalo do väčších rozpakov.

,,No uvidím čo sa dá robiť, a zajtra ráno ti napíšem, len potrebujem vedieť tvoje číslo." Ja som v tomto prípade ostala dosť zarazená, no a druhej strane potrebujem aby mi napísala, čo sa bude diať v nasledujúcich hodinách.

Pozdravila som sa a odišla som, no bola som dosť hladná, a tak som sa rozhodla skočiť do najbližšej reštaurácie. No najhoršie bolo, keď som tam prišla, že mali všetko plné a ja som ani len netušila, kde majú niečo pod zub. Vyšla som z reštaurácie a jediný nápad bol spýtať sa niekoho kto sa v New Yorku vyzná.

,,Prepáčte, mohol by mi niekto povedať, kde by som vedela dostať niečo pod zub?" Zakričala som, no mala som pocit, že ma každý ignoruje, a ide si len svojou cestou. Chvíľu som čakala, že bude aspoň jeden človek ochotný. Už som sa vybrala k autu, keď ma zastavil približne v rovnakom veku muž, ktorý mi poradil a ukázal cestu k stánku s rýchlym občerstvením.

,,Ďakujem veľmi pekne, že si ma sem zaviedol," odpovedala som a čakala na nejakú odozvu, len po mne pozeral veľkými modrými očami, ktoré Vás dokázali preniesť do hľbky oceána.

,,Za málo, veľmi rád ukazujem ľuďom cestu, keď sa náhodou stratia, Aj nabudúce mi kľudne zavolaj, keď budeš niečo chcieť Regina." Ostala som v poriadnom šoku, pretože som nikdy tohto človeka nevidela.

Odkiaľ vôbec pozná moje meno?