Beautiful Place

Kapitola druhá

Naštartovala som auto a vyrazila priamo domov. Otvorila som vchodové dvere, no nikto zatiaľ doma nebol. Vybehla som po schodoch do mojej izby a na chvíľu si ľahla, no stále keď som zavrela oči sa mi pred tvárou zjavoval ten muž spred múzea a už sa mi len pomaly zatvárali oči,a ani som nepočula, kedy moja mama prišla domov. Po pár hodinách ma vyrušil buchot zo spálne, a tak som sa rýchlo išla pozrieť,čo sa sakra deje. Vošla som a najhoršie bolo, že som našla maminu ako sa zahráva so starším mužom, Stála som tam dosť dlhona to, aby si ma všimla.

,,Regina, počkaj, ja ti všetko vysvetlím," bola poriadne zmätená, a ja som užbola za každých okolností na dne.

Ja som vtom momente utekala niekam, kde budem mať od nej pokoj. Bežala som dobrý kus cesty a ani som netušila, že som už strašne ďaleko od domu. Celá som sa striasla, až som spadla na zem a pustila som slzy, lebo som si myslela, že budem žiť normálny život len s maminou. Všetok môj sen bol teraz preč. Plakala som, až dokým ma niekto nepohladil po chrbte. Pretrela som sa slzy a pozrela som sa neznámemu do očí. Bol to ten istý muž, ktorý mi pomohol v New Yorku.

,,Regina, čo tu robíš v tej najväčšej zime a samozrejme sama?"

,,Ja... celý môj život je v troskách a...," nemala som viac síl na rozhovor. Zobral ma do náruče a posadil ma do auta a vôbec som neprotestovala.

,,Teraz ťa zoberiem ku mne domov a zajtra ráno zavoláš domov, že si v poriadku," povedal, a pomaly vyrazil do New Yorku. Celou cestou som pozerala von oknom, až ma môj smútok dotiahol na spánok. V noci som sa zobudila, že ležím na mäkkej posteli a na druhej strane on vedľa mňa. Odskočila som si do kúpeľne, no zarazilo ma, keď som sa videla iba v spodnom prádle. Obmotala som si rýchlo plachtu okolo seba a veľmi pomaly som odišla do kúpeľne, a poviem Vám pravdu, že som nevyzerala práve najlepšie. Oči som mala červené, opuchnuté a podľa výzoru je zo mňa chodiaca katastrofa.

,,Dobré ráno." Ja som v tej chvíli spadla rovno do vane a on sa na mne len začal smiať. Chcel mi pomôcť, ale som ho stopla.

,,Neviem vôbec kto si, a ani ťa poriadne nepoznám a ty s nejakých okolností vieš moje meno. Odkiaľ?" Už som to nemohla ďalej vydržať, no on sa len na mňa usmial.

,,Pracujem rovnako ako ty v múzeu," povedal a ja som mala som pocit, že mi nehovorí celú pravdu. Nateraz som to ani poriadne neriešila a dúfam, že keď ho viac spoznám sa mi aj viac otvorí a práve vtedy mi bude schopný povedať všetko, čo budem chcieť vedieť.

,,Dobre, a aspoň budem mať niekoho s kým sa budem rozprávať," usmiala som sa a on mi úsmev opätoval.

Išla som sa prezliecť do mojej uniformy, ktorú mi on nachystal. Nebolo to síce moja obľúbená farba (ružová), no na to aby som zapadla som ju musela nosiť. Vošla som do kuchyne, kde mi už chystal kávu. Trochu som si odpila a položila pohár na stôl.

,,Mala by si teraz zavolať domov a dať vedieť, že si v naprostom poriadku," vravel mo, no ja som len prekrútila očami, lebo som nemala náladu a ani chuť volať domov, preto čo mi spravila.

,,Prečo by som mala volať niekomu, kto mi momentálne zničil život?"

,,Lebo je to tvoja rodina, a nemôžeš nechať niekoho aby sa bál o niekoho na kom mu záleží. Tvoja mama ťa má určite rada a nikdy by ti podľa mňa nechcela ublížiť," povedal, no ja som stále cítila hnev, ktorý vo mne vyvolávala vždy keď som si na ňu čo i len spomenula.

,,Natárala mi veci do hlavy, ktoré boli len podlé klamstvá a myslela som si, že by takéto veci nespravili nikdy."

,,Stále je tu šanca odpustiť, len treba sa zbaviť predtým hnevu, aby to nebolo ešte horšie ako to je teraz," vtom ako to povedal mi prišli správy od mami aj od mojej šéfky. Otvorila som si len správu od šéfky, kde mi oznámila, že môžem robiť len od zajtra, a ja som ostala zhrozená, no nejako to musím predýchať. A čo sa týkalo mami, tak som si len prečítala správu a vypĺňa mobil.