*Hmmmmm, koľko je hodín?* spýtala sa Orion sama seba. Sedem. Zvláštne. Normálne by bola už dve hodiny hore. Nechcelo sa jej vstať. Ani by nevstala, ak by na ňu neskočila Sandra. ,, Vstávaj, zmeškáme raňajky!!! " Bez slova sa teda Orion vyterigala z postele a šla dole na raňajky. Nič nové, chlieb, maslo, med. Ako každé ráno. Za sedem rokov ešte neraňajkovala nič iné. O nič moc by neprišla. Až vtedy si uvedomila, že ešte neprestalo pršať. Tak teda ani dnes z dvora nič nebude. Z chleba odhryzla asi trikrát, potom len sedela a pozerala sa na to jedlo, akoby očakávala, že jej niečo povie.
---------------------------
PO RAŇAJKÁCH
---------------------------
Orion zaliezla späť do postele. Nechcelo sa jej nič. A bolela ju hlava. Ponorila sa do prúdu myšlienok a už skoro spala, keď začula lomoz z prízemia. Otrávene zamľaskala. Najradšej by zostala v posteli aleee... nemohla. Detská zvedavosť jej to nedovolila. Opäť zišla po tom príšernom rozvŕzganom schodisku, a ocitla sa na prízemí, v hlavnej hale. Na zemi ležali črepy, deti stáli ako zamrznuté a vitrína s dekoráciami a rôznymi ozdôbkami bola prevalená na zemi. Vedľa nej sa váľal jeden chlapec, poznala ho z videnia, ale nie osobne. Chcela sa opýtať, čo sa stalo, aleee... vlastne načo? Bolo maximálne jasné, že chlapci behali, jeden vrazil do vitríny, tá spadla a rozbila sa. Prešla k nemu a podala mu ruku. ,, Si v poriadku? " opýtala sa ho. Prikývol a prijal ruku. Postavil sa na nohy a trochu sa vzdialil. Orion nechápala prečo, kým sa neotačila. ,,Ty!!! Čo si spravila!?!" stála za ňou vychovávateľka Silvia a tá vrešťala na celé kolo. Akoby to bola jej chyba.
,,J-ja? Ja nič. Ja som nič nespravila. Teraz som prišla." snažila sa obhájiť Orion.
,,No to určite!!! Neklam!!! " Silvia stále bliakala ako zmyslov zbavená.
,,Ja som to nebola!!!!" Orion začínala zvyšovať hlas.
,,NEBUĎ DRZÁ!!! NEVIEŠ NIČ LEN KLAMAŤ, TY MALÁ POTVORA!!! "
,,JA ALE NEKLAMEM!!!"
*plesk* Z ničoho nič sa Orion našla na zemi. Chvíľu sa nevedela zorientovať, ale potom jej došlo... Spadla, keď jej tá odporná Silvia vlepila. Je to nespravodlivosť , nebola to ona. A hovorila pravdu. *Nič som neurobila.*
preblesklo jej hlavou. *NIČ SOM NEUROBILA! * Jej myseľ to neudržala. Bolo to nespravodlivé. Ona nezhodila vitrínu. Ona ju nerobila. Ona nebola drzá, a neklamala. Hnev sa menil na zúrivosť a zúrivosť na nenávisť. Nenávisť voči Silvii. Chcela jej to vrátiť. Ako veľmi chcela. Slzy hnevu sa jej tlačili do očí. Plakala od zúrivosti. Mala pocit, že vybuchne. ,,Ja som nič neurobila." zašepkala tak potichu, že to nikto nepočul. ,,Ja som nič neurobila." zopakovala tentokrát o niečo hlasnejšie. ,,Čo vravíš, paskuda?" Silviin odporný hlas preťal ticho. ,,Nič som neurobila." vyhlásila normálnym hlasom. Už sa nevládala krotiť. Nebolo to po prvýkrát, čo sa toto stalo. ,,NIČ SOM NEUROBILA!!!!!" Orion už kričala. Pomaličky sa postavila. ,,NIČ SOM NEUROBILA!!!" vykríkla znova. Avšak tento krát vybuchlo aj niečo iné, ako jej pocity. Presnejšie, všetko krehké, zo skla a porcelánu. Orion stuhla. Nevedela, čo sa to vlastne deje; ako...? Silvia sa preľakla a ustúpila o krok do zadu. ,,T-ty..."
YOU ARE READING
Orion
FantasyOrion je dievčatko, ktoré vyrástlo v sirotčinci. Vždy akosi vybočovala, odlišovala sa od ostatných detí. Preto nemala žiadnych kamarátov a ani vychovávateľky ju nikdy veľmi nemuseli. Avšak od chvíle, čo malá Orion oslávila 7 narodeniny sa okolo nej...
