Orion

8 - Amanda

Betty Orion mierne zatriasla. Bolo presne 8:00 ráno, a ona sa už nemohla dočkať, kedy jej povie tú veľkú správu. Orion mierne pootvorila oči, slnko jej vadilo, a tak ich zas zavrela. ,,Dobré ráno." pozdravila a stále so zavretými  očami sa posadila. Začala opäť pomaličky otvárať očká, aby si mohli zvyknúť na svetlo. Betty sa usmiala. ,,Dobré! Orion, poď sa rýchlo naraňajkovať, potom pôjdeme k riaditeľke. Mám úžasnú správu!" vyhŕkla radostne. Časť "pôjdeme k riaditeľke"  Orion v sekunde prebrala. *A je koniec šťastia na samotke. Amen. Tma. Čo so mnou asi bude.*  Poslušne cupitala za vychovávateľkou, potichu jedla hrianky, vrátila sa do izby a vzala svoje staré, čisto biele šaty, rýchlo sa obliekla a utekala do kancelárie riaditeľky. Za prvé, nevedela, či má vôbec povolené nosiť čokoľvek iné, za druhé si nechcela prejsť výsluchom. Pred kanceláriou sa zastavila a snažila sa upokojiť svoj splašený dych. Po asi minútke sa vystrela a nesmelo zaklopala na dvere. Otvorila jej Betty, vďaka čomu sa jej aspoň trochu uľavilo. Vošla dnu a porozhliadla sa po miestnosti. Bola priestranná, s veľkými oknami, plná svetla. Zariadenie bolo buď biele, alebo zo svetlého dreva. Nepáčilo sa jej tam. Vôbec. Nepohodliu pridávala aj Silvia, ktorá na ňu upierala nenávistný pohľad. Riaditeľka, staršia, avšak pekná žena, so striebornými vlasmi ostrihanými po ramená a hnedými očami, mala trošku jemnejší pohľad. Pokynula jej aby sa posadila. Orion si poslušne sadla na biele kreslo a čakala, čo sa bude diať. Koža, ktorou bolo kreslo pokryté nepríjemne chladila.  Betty sa postavila za ňu, a chytila ju za ramená. ,,Tak, Orion, mám pre teba dobrú správu. Niekto sa ťa rozhodol adoptovať. "
,,Máš obrovské šťastie, ty malá zmija."
,,Silvia!"
Orion nevnímala nikoho a nič v miestnosti. *Adoptovať. Adoptovať. Adoptovať. To akože pôjde preč z tohto odporného decáku? Zoberú ju preč? A kto ju zoberie preč? Čo ak to s tými ľuďmi bude horšie ako tu? A čo ak nie?* podobné myšlienky jej behali hlavou, kým ňou Betty mierne nezatriasla a nepošepkala jej: ,,Vnímaj, toto je dôležité. " Pozrela na riaditeľku. Tá niečo bľabotala, nebolo jej ani poriadne rozumieť.
,,A preto by ste sa mali čo najskôr zoznámiť. Samozrejme, ešte tu nie je, tak si choď zbaliť veci príď do hlavnej haly.

=======
V izbe
=======

Orion chvíľu rozmýšľala, potom šla a otvorila kufor, ktorý dostala. Zo skrine vytiahla troje šiat a rozložila ich na posteli. Poskladala ich a poukladala do kufra. Spod vankúša vytiahla truhličku a denník. Otvorila ho, ale, prekvapivo, v ňom nič nebolo. Hodila ho teda do kufra a otvorila truhličku. Bola v nej akási čierna látka. Vytiahla ju a zistila, že sú to ďalšie šaty. Za normálnych okolností by začala rozmýšľať, ako sa tam ti šaty vôbec zmestili, ale teraz sa do nich proste prezliekla.



Na krk si nasadila medailónik, ktorý bol tiež v truhličke. Biele šaty a prázdnu truhličku dala do kufra, zavrela ho, vzala a šla posledný krát si prezrela samotku, a s povzdychom odišla. Zišla po schodoch, a šla rovno k riaditeľke, Betty a neznámej žene, ktorá vyzerala veľmi mlado, skoro ako teenagerka. Bola pekná, mala dlhé, zlaté vlasy a hnedé oči,štíhlu postavu a vyzerala veľmi sympaticky.



Orion sa postavila k Betty a dívala sa na ňu. Riaditeľka ju predstavila, ako keby nevedela hovoriť : ,,Tak toto je Orion." Žena sa usmiala. ,,Ja som Amanda. Máš krásne meno."
,,Ďakujem. " Orion sa už nevedela dočkať kedy odíde spolu s Amandou. Už teraz ju mala rada. Ale zároveň vedela, že jej bude chýbať Betty.
,,Môžme ísť?" vytrhol ju z myšlienok Amandin hlas.
,,Stále máte čas si to rozmyslieť madam. Tá malá je obyčajná striga! "
Silvia. To myslíš vážne? Amanda sa začala smiať. ,,Prosím Vás, bosorka? Nemyslím si, veď sa na ňu pozrite!"
Ukázala na Orion. ,,Tak čo? Si pripravená?"
,,Áno. Len moment." chytila za ruku Betty a odtiahla ju kúsok ďalej.
,, Budete mi obludne chýbať." objala ju. ,,Aj ty mne. Ale tešíš sa, nie? " opätovala objatie.
,,Áno. Konečne odtiaľto vypadnem." usmiala sa a zotrela si slzičku. Betty tiež jedna tiekla po líci.
,,Tak bež. A nezabudni napísať, adresu poznáš."
,,Poznám. Zbohom, Betty. "
Orion sa rozbehla k Amande a chytila ju za ruku. ,,Môžme."
,,To som rada. Poď, auto je hneď  pred vchodom."
Amanda jej vzala kufor a viedla ju k autu. Čierne, staré, veľké. Dvere sa otvorili a vystúpil z neho mladík, očividne vodič. Naložil kufor, pomohol nastúpiť Amande aj Orion a bez slova znova nasadol a naštartoval. Viezol ich nevedno kam, avšak Orion sa stále dívala na detský domov a premýšľala nad tým, čo všetko tam zažila a čo sa asi bude diať teraz, keď vie, že sa tam už nikdy nevráti.