Ten (NE)správny [pozastavené]

Sťahovanie

,,Máš všetko srdiečko?" posledný raz sa ma mama spýtala pred dverami.
Už dávno som mala sedieť v ockovom modrom fiate, no však mohla som dúfať, ako to pôjde s mamou.
Už od šiestej rána stresuje a robí si zbytočné ťažkosti. 6:05 ma zobudila, aby som náhodou nezaspala, pritom som plánovala odchod o pol ôsmej.
Znáša to trošku ťažšie ako otec.
Otec je zmierený, že z jeho malej dcérky milujúcej čokoládu a hranolčeky vyrastie skúsená psychologička.
Mama práve naopak. Každý deň ma má za potrebu kontrolovať, ako keby som bola nesvojprávna. Jej otázky typu: Kedy prídeš? Budeš ešte jesť? Nezabudni si mobil a za hodinu mi zavolaj! Nebude ti zima? Nemám ti niečo so sebou zbaliť? Máš všetko? a podobne, mi lezú minimálne posledných päť rokov dosť na nervy.
Aj kvôli tomu som zvolila možnosť ísť na vysokú školu ďaleko od rodičov a známych, trochu sa osamostatniť, bývať na internáte...
Pomaly som si vzdychla a zopakovala jej znova tú istú odpoveď: ,,Áno mám, mami. Neboj sa, nestresuj."
,,Nechceš si to ešte rozmyslieť?" So smútkom v očiach ma objala.
Niekedy mám pocit, že máme vymenené roly. Ja som tá, ktorá podrží a ona tá, ktorá sa potrebuje porozprávať, poplakať na ramene, dostať radu...
,,Mami," opät som ju oslovila, ,,nebudem tam sama. Vieš veľmi dobre, že budem s Caren a Charliem v jednom internáte a k tomu tam študuje aj Dalton."
Bolo by dobré oboznámiť vás s týmito tromi postavami:
Caren - moja najlepšia kamarátka už od ôsmej triedy. Pamätám si, ako keby to bolo včera. Modré šaty, biele balerínky, blonďavé vlasy zapletené do vrkoča, nákazlivý žiarivý úsmev. Už vtedy som vedela, že sme pre seba stvorené. A ostalo nám to doteraz, keď ako úspešné maturantky odchádzame do New Yorku, na spoločnú školu.
Charlie - môj verný druhý kamarát. S Caren si myslíme, že je na inú orientáciu, ale ešte to nemáme potvrdené. Tmavovlasý, vysoký chalan útlej postavy s prijateľnými vypracovanými svalmi, modrými očami, pre ktoré by nejedno dievča vraždilo, s výborným zmyslom pre humor a mnohými úchylkami.
Poznám ho od prvého ročníka na gymnáziu, kde sme ho s Caren nešťastne ,,zvalcovali". Odvtedy sa od nás nepohne ani na krok (samozrejme, že to myslím obrazne).
Dalton - obávaný, zlomyselný, arogantný, pekný futbalista, alias ,,môj milovaný zlatý braček". Vždy to bol môj veľký brat, ktorý má všade ochraňoval, až to bolo prehnane otravné. Máme spolu vybudovaný pozitívny súrodenecký vzťah, ktorý sa nehodlám len tak zahodiť. Aj to patrí k bodu: Prečo študovať do New Yorku. Síce som ho nevidela približne pol roka, ale za ten čas sa určite vôbec nezmenil.
,,Srdiečko, ako veľmi si už vyrástla. Ľúbim ťa," do očí sa jej opäť nahrnuli slzy. Asi ste už pochopili, že moja mama je strašne citlivá a iba nechcene vyvoláva okolo seba zmätky.
,,Aj ja teba mami, ale ocko už trúbi," uponáhlila som túto nezmyselnú konverzáciu, ktorá nikam neviedla.
Už som sa rozhodla a nikto mi to neprekazí. Aj keby som sa tam mala dostať vlakom alebo dokonca aj pešo.
Ruky obmotané okolo môjho krku sa pomaly uvoľnili a na čele mi pristál materinský bozk plný lásky.
,,Napíš mi, keď dorazíte. Ľúbim ťa," pustila ma, keď som jej to sľúbila a ja som mala konečne voľnú cestu priamo k ockovi.
Moje kroky nasledovali do ockového auta. Popri ceste máme vyzdvihnúť Caren a s Charliem sa stretneme až na mieste.
Neviem sa dočkať, ako budem prechádzať po newyorských uliciach preplnených uponáhľaných Newyorčanov, ktorí nepoznajú pomalú chôdzu.
Ako sa budem chodievať pozerať na Daltonove zápasy a byť jeho najlepšou faninkou.
Ako budem aspoň raz do týždňa chodievať na hranolčeky do fastfoodov.
,,Hej, prečo ma nepočúvaš?" Spýtala sa Caren. Tá tu kedy stihla nastúpiť?!
Asi videla môj nechápavý výraz a preľaknutie v tvári a preto sa začala smiať ako strelená.
Obočie som skrivila do kľukatej čiary. Smiech neustával.
,,Dopekla Caren! Aký máš problém!" Ruky som založila na hruď a čakala vysvetlenie.
,,Juliette Thomson," krútila neveracky hlavou.
,,Caren Stalone. Vsvetli mi, o čo ide?" Pozrela som sa na usmievajúceho ocka sediaceho za volantom.
,,Usmievaš sa ako slniečko...." To kvôli takej hovadine robí so situácie haló?!
Prevrátila som očami a radšej jej na to nič neodpovedala. Bude lepšie, ak budem jazyk držať za zubami.
,,A keď sa som ťa spýtala, či za to niekto môže, s úsmevom si prikývla. Takže sa ťa pýtam..."
,,Stop," rukami som vystrela do prostredia a zakázala som jej niečo povedať. ,,Teším sa do školy, to je všetko."
,,Ako myslíš, ale ja si budem myslieť...." chytila som gombík, ktorý označoval hlasitosť a zvýšila som volume minimálne o polovicu.
,,Juliette," videla som, ako sa mu napla žilka na čele. Veľmi dobre viem, že nemá rád hlasnú hudbu a to hlavne vtedy, keď sa jedná o pop- alebo celkovo pre dnešnú dobu hrané piesne.
,,Oci," pozrel som sa na neho, no pohľad mi neopätoval, pretože sa musel sústrediť na cestu, ,,vychutnaj si túto cestu so mnou. Ver mi, že najbližšieho roka sa s tebou v aute neodveziem." žiarivo som sa usmiala nad svojím malým víťazstvom.

*****

,,Vážne nepotrebuješ pomôcť?" Spýtal sa, keď vypol motor.
,,Nie oci, ale ďakujem. Teraz ťa bude potrebovať mama, keďže jej ušlo aj druhé milované dieťa do New Yorku, čo je dosť veľká vzdalenosť." povedala som a on pomaly prikývol. Mám pocit, že so mnou súhlasí. Opäť.
,,Dávaj si pozor, Juliett. Ľúbim ťa!"objal ma a keď ma pustil, otvorila som dvere na strane spolujazdca a išla si dozadu pre kufor.
Na rozlúčku som mu zakývala, on mne zatrúbil a už sa naplno venovala mojej staronovej spolužiačke cestou k internátu.
,,Prečo nás nedali na rovnakú izbu?" spýtala som sa nechápo Caren, keď sme našli recepciu.
Videli sme pred sebou papier plných mien a čísel izieb.
No namiesto toho, aby som bola s Caren v jednom riadku, tam bola nejaká Meghan.
A pri mojom mene svietilo meno Caroline Dophan.
Caren chytila vyjavene papier a kráčala s ním k recepčnej.
,,Dobrý deň. Máme tu problém. My dve," jedným prstom ukázala na svoje meno a druhým moje, ,,sme mali byť spolu na izbe. Vyslovene sme to žiadali v písomnej forme." bolo čitateľné, že sa hnevá.
,,Počkajte prosím minútku," povedala pani za sklom a naťukala niečo do klávesnice a pozorne čítala monitor.
,,Tak čo?" so zvedavosťou v hlase som sa jej spýtala rozochveným tónom.
,,Ľutujem, ale v systéme sa stala chyba a vás dve naozaj omylom prehodilo na iné izby. Je nám to ľúto, ale nemôžeme nič spraviť. Musíte na neurčitý čas bývať každá na svojej napísanej izbe." S chápavým smutným pohľadom na nás prehovorila.
,,Ďakujeme, dovidenia," povedali sme obe chladne a odiši odtiaľ.
,,Tak teda veľa šťastia," objala som ju. Chválabohu sme boli na rovakom poschodí, len v odľahlých izbách.
Každá sme vstúpili do svojej izby.
S nervozitou som otvorila dvere a pozrela sa vôkol seba.
Neveľká izba s dvoma posteľami, dvoma nočnými stolíkmi, dvoma pracovnými stolmi, dvoma stoličkami a dvoma skriňami vyzerala nie moc útulne.
Na vyblednutej oranžovej stene viselo väčšie zrkadlo, sprava neďaleko od neho dvojité okno s oranžovou záclonou.
Zľava viedli ďalšie dvere do nejakej miestnosti, pravdepodobne do kúpeľne.
Na jednej posteli ležal obrovský kufor s rozloženými vecami, takže tu moja spolubývajúca Caroline už bola. Len záhadou je, kde sa teraz nachádza. Podišla som k prázdnej, ale upratanej posteli a položila na ňu môj kufor.
Druhé dvere sa otvorili a v nich sa obavila stredne vysoká zmaľovaná čiernovláska. Pôsobila na mňa dojmom alá namyslená fiflena, ale rodičia ma odmalička učili, aby som zbytočne nerobila unáhlené úsudky.
Častokrát si možno myslíme o človeku, že je hrozný, arogantný, panovačný, ale až keď ho lepšie spoznáme, zistíme, že je opak toho, čo sme si o ňom dopredu mysleli.
,,Ahoj," nahodila som úsmev.
,,Juliat, že? Určíme si pravidlá; keď ty sa mi spraceš z cesty, ja ti tu nebudem robiť peklo. Pochopili sme sa?" Tak aspoň sa mohla pozdraviť. Ale, zistila som, že môj odhad sa vôbec nemýlil.
,,Volám sa Julliette,'' nasucho som prehltla a pomaly prikývla. Ešte nikdy som nepočula človeka, ktorý by niečo takéto povedal s takou bezočivosťou, namyslenosťou, sebeckosťou a arogantnosťou, ako to práve dokázala Caroline. A to som už poznala aj také horšie stvorenia.
,,Som rada, že sme sa pochopili," falošne sa usmiala, pričom zvidhla bordovo-červené kútiky.
Myslela som si, že stredná škola je najťahšie obdobie pre začleňovanie sa do komunity a kolektívov.
No to som ešte nemala páru, o čom bude vysoká škola a pobyt na internáte...

Ahoj!
Každý vote a koment poteší.
Retime_Juliq45