Trápenia rovnobežiek

Trpkosť opustení

Súmrak padal na mesto pomaly, najskôr prstami len pohladil strechy najvyšších budov, zabudnutých vo svojej pýche. Obloha bola vtedy plná farieb a nej boli plné sociálne siete, kde v skutočnosti nik nedokázal naozaj oceniť jej krásu, akoby vôbec niekto z nich vedel, čo ozajstná krása je. Keď začala tmavnúť, jej atraktivita klesla pod úroveň nových príspevkov s presným časom, povrchnosť nerozumela skrytým hĺbkam.

Tiene sa predlžovali, tma hustla v prázdnych bytoch. Nechala ju zájsť až do najvzdialenejšieho kúta, medzi špinavú bielizeň a včerajšie spomienky. Sedela pod parapetom okna, na dosah od sveta, na krok od izolovanosti. Kedysi by bolo pre ňu nepredstaviteľné, aby strávila voľný večer takto. Nikdy by si nedovolila osamieť v tichu, ktoré ju zvyklo desiť, navzdory úzkosti, čo čakala hneď na prvej ulici. Vtedy strácala sa v davoch, tento večer utápala v samote. 

Zmena nastala v nej práve vo chvíli, keď prišiel pád v zlome. Popraskala ako keramická váza, ktorej chýbajú kvety. Prázdna sa roztrieštila o tvrdú zem, na črepinách sa ani nik neporezal. Taká bezvýznamná sa cítila, keď zostala ranená bez šance raniť iných. 

Nehľadela na seba, zrkadlám sa vyhýbala. Akoby sa ešte vôbec do nich mohla pozrieť a vidieť samú seba? Stratila sa, beznádejne hľadala známe črty na tvári z mramoru, tak chladného. Pod kameňom v nej však niečo vrelo, plamene, čo boli nedávno iba iskrou - tak drobnou, že len blázon by v nej videl začiatok ohňa. Len šialenec by do nej vkladal nádeje podpaľača, čo verí v konečný popol a vidí v ňom silu. 

Ona ju videla v sebe. 

Čo na tom, že tu sedela utrápená v prehreškoch minulosti, zničená prítomnosťou a s nekonečným strachom z budúcnosti? Vstala. Rozvíril sa okolo nej prach, v tme sa jej obtáčal okolo členkov. Keby sa na ňu aspoň raz upriamili reflektory svetiel, zostali by uchvátené zdaním, že sa takmer vznáša. Že ťažké kroky dopadali na drevenú podlahu tak ľahko, bez šepotu plynula miestnosťou, v tme bola mĺkva. So stratou slov v mínuse, kde sa dostala za posledné dni, jazyk jej tŕpol očakávaním. Prsty sa jej jemne triasli, keď si viazala šnúrky na teniskách a v hlave si rozprávala riekanku, kedy odvážny drak letel svetom bez obáv a jediné, čo ho trápilo bolo, aby jej pomohol vytvoriť peknú mašličku. Zatiahla oba konce, aby boli ušká rovnako veľké - začala od drobností. 

Obutá prešla cez prah kúpelne, zasvietila svietidlo pri umývadle a keď najskôr nesmelo zablikalo, silno zažmúrila oči. Dlane skrútila do pästí, hľadala v sebe odhodlanie urobiť ďalší krok. Už si obutá, Maya, nemôžeš z toho vycúvať, pripomenula si. Zásada číslo jedna: ak spanikáriš pred odchodom z domu v momente, keď už máš topánky na nohách, nemaj strach, v ten večer sa už nič nepokazí. 

Nesmie, zakričala by, keby hlasivky stále neboli priveľmi vratké.

Ak sa nezvládne postaviť sama sebe ako prvé, všetko je stratené. Nedokázala by sa pozrieť do očí nikomu inému, preto sa trikrát zhlboka nadýchla, upokojila splašené srdce, čo jej napäto bilo v hrudi a pomaly povoľovala stisk viečok. Zrakom zo začiatku prepichovala len strieborný kohútik s bozkami hrdze po krajoch, nenáhlivo pokračovala vyššie. Zahľadela sa na svoju hruď, opísala pohľadom krivky kľúčnych kostí, čo nápadne presvitajú cez karamelovú pokožku a prešla k oblej brade s jamkou uprostred. Viedla dlhý boj, kým konečne pozrela na bledé líca, konáristé siete tenkých žiliek, čo jej podfarbovali spánky modrastou búrkou, tou, čo zúrila v mysli. 

Zahľadela sa do tienistých dúhoviek, dym sa v nich prevaľoval náruživo, akoby sa chcel predrať ďalej ako sú len zreničky. Siahal na fajčiarsku zónu podnikov, kde stretávala falošné duše ukryté v telách, ktoré sa tvárili tak priateľsky. Klamali ju často a rady, medom mazali plné pery, tie, čo teraz boli popraskané so zaschnutou krvou na povrchu. A nech, vyzeralo to drsne.