Trápenia rovnobežiek

Skrýva sa na dne pohára

Mesto ešte stále nespalo, keď v noci za svetla pouličných lámp kráčala domov stredom cesty. Za ňou dunela hudba, topánky niesla v ruke a sukňa ju svojím vlnením šteklila na členkoch. Bol to dlhý večer. Cítila sa unavená, vyčerpaná a plná nekonečných emócii, čo v nej hrozivo kričali, že ich nezvládne. Chaoticky sa v nej miešali, vytvárali búrku zmesí, čo boli takmer ako ona uprostred baru - šialene kontrastné. 

Zápästie ju bolelo, keď v dverách točila kľúčom. V tme prebehla po špičkách do kuchyne, kde zažala svetlo a s hlasným povzdychom prehodila chladnú bundu cez operadlo stoličky, prahla po ľudskom teple rovnako ako ona. Obom nebolo dopriate - aj keď to bolo možno jednoduchšie, ako sa nazdávali. 

Uškrnula sa na seba v zrkadle, kým si z očí zmývala riasenku a uvedomila si, aká zmätená zo všetkého je. Nie je azda pekná, keď sa na seba teraz pozerá? Tak skutočne - spôsobom, akým sa usmieva nielen perami, ale smejú sa jej aj oči, všetky tie drobnosti, ktoré robia je tvár odlišnou?

Povedala by áno, povedala by vzápätí nie. Kto bola ona, aby o sebe dokázala povedať, či si zaslúži použiť slovo pekná v súvislosti s dievčaťom, ktorým je?

Ľahla si do postele pomerne skoro, zamotala sa do prikrývok a s hudbou, čo ju uniesla ďaleko od rozruchu, čo v nej nastal, zaspala. Skryla sa pred snami, bezsenná noc ju viac unavila akoby mala stretnutie s nočnými morami. Ráno ju stále ťažil neporiadok, čo v sebe narobila (a nielen ona). 

Popálila si jazyk na káve, aj tak sa nechystala priveľa rozprávať. S mlčaním dúfala, že sa nevyparí do sekundovej večnosti, kde by bola navždy uväznená v nespoľahlivej myšlienke a ťažkým krokom sa vybrala k poštovej schránke. Jej kroky duneli v kameni schodov, pripomínala si, že je viac ako menej mohla byť, že nie je len preludom paralelného univerza. 

Si skutočná, pripomínala si. Nepadaj, nezúfaj, dýchaj a upokoj sa, si v poriadku.

V poštovej schránke našla bielu obálku. Bez odosielateľa, bez adresáta tam na ňu v pokoji čakala a napriek tomu naliehala, nech sa s ňou zblíži. Vzala ju do rúk, v drobných dlaniach obracala, kým kráčala späť k svojej káve, ktorá ešte stále nevychladla. (Minule povedala, že ju neznáša a odvtedy je z toho tak rozžeravená, že to páli ju.)

Porezala si ukazovák na papieri, keď vyťahovala z obálky neveľký hárok, popísaný krivým, uponáhľaným písmom. Vety takmer utekali z riadkov, náhlili sa k niekomu a nikto nevedel, ako vyzerá ani ako k nemu vedie cesta. 

Milé Nemožné dievča,
niekedy si uvedomíš, že v hlave si (ne)vedome utváraš o každom človeku istú mienku. Možno by som to nazvala predsudkom, možno spôsobom škatuľkovania ľudí. V tejto mienke žiješ dlhú dobu, pretože si presvedčená o jej správnosti a pravdivosti. Zdá sa ti, že toho človeka máš prečítaného a poznáš ho - nie je to deň, čo ste spolu prvýkrát prehovorili. 

A predsa... prejde istý čas, niekedy dlhší, inokedy skutočne krátky a odrazu pred tebou stojí úplne odlišný človek. 

Zo zdania priateľa sa stane človek, ktorý ťa bezhlavo prehliada, hoc stojí vedľa teba a rozpráva sa s peknými prsiami po tvojom boku, tebe sa v tú chvíľu ani nepozdraví. (A nie je to len tými prsiami tvojej známej.) 

Z človeka, s ktorým si presedela hodiny zaplnené konverzáciami o čomkoľvek sa stal niekto neznámy, z chvíle na chvíľu si nie si istá, či máš odvahu mu povedať nesmelé slovo, či sa ťa odváži on spoznať, aj keď vieš, že si mu dôverne známa už len spôsobom, akým kráčaš. 

Ľudia, s ktorými si kedysi hovorila o všemožnom aj nemožnom, teraz hovoria o tebe a v tebe sa tvorí strach, pretože nevieš, čo za výroky to sú. No vidíš na ich tvárach, že nie sú azda príjemné, že nezostali priateľmi. A v tej chvíli sa chceš cítiť možno trochu neviditeľná, no zrejme zo všetkého najviac túžiš, aby ťa videli. 

Aby ťa sakra dobre videli a videli to všetko, čo vidíš v sebe ty. 

Pretože aj v tom pohľade chlapca, ktorého si skutočne nikdy nepoznala a napriek tomu sa ti zdá, že ti je bližší ako ktokoľvek z tých, čo sedia spolu s ním za jedným stolom, chceš vidieť kúsok niečoho pekného. Nie pohŕdanie, nie výsmech, nie zabudnutie. Chceš vidieť seba vo svetle, ktoré zdôrazní tvoj smiech aj úsmev, kde ti zažiaria oči a kde budeš aspoň na chvíľu žiariť len ty.

Tie slová sú je blízke. Predtým než zaspala a potom, čo vypila niekoľko pohárov vína, napísala si ich sama a verila, že ich presvedčí o tom, že patrili niekomu inému. Avšak čierny atrament pod modrým je nový, dych sa jej zastaví a zasekne na polceste do pľúc. 

Keď mu prikáže vrátiť sa a následne ho vyženie do sveta, prečíta vety, čo dopísal niekto, kto ju zrejme videl, ako si vhadzuje do vlastnej schránky list. V duchu ho pokarhá za neslušnosť, nepatrí sa iným čítať poštu a už vôbec nie strkať nos do takýchto vecí. 

Tak ti len chcem povedať, nie všetci ťa (ne)vidia, drahé Nemožné dievča. V pohľade chlapca (aj keď ti nemôžem povedať, či som to bol ja a vlastne na tom ani nezáleží) si bola nepriehľadnuteľná, keď si kývala hlavou do rytmu hudby, rozprávala príliš nahlas alebo len počúvala. Bola si tam, priamo predo mnou a možno si práve v tej chvíli ty nevidela mňa, bola ťa plná miestnosť a ja som ťa (vždy) videl. Jednoducho videl.

Pretože je tu toľko ľudí, pre ktorých žiariš, viem, že to nie som len ja. Nájdu ťa v dave, v tme a pomôžu ťa nájsť sebe (v sebe). A len tak malý krok ako to, že sa ti pozdravia so zdvihnutými kútikmi znamená, že to bude v pohode. Že by si sa nemala nechať presvedčiť o tom, že si zaslúžiš tmu, keď máš jediná právo stáť na javisku.

A počúvať búrlivý potlesk.

Sľubujem, že nabudúce ho budeš počuť, o to sa postarám. Dovtedy dovidenia, Beatrice.

Takmer sa potkla o nohu stoličky, keď z nej prudko vstala. Triasla sa na celom tele, keď dočítala posledné slová, nadobro a naveky zabudla dýchať. 

Už keď sa zdalo, že nie je možné, aby bola reálna, držala v prstoch dôkaz o svojej existencii a o veľa viac. Držala nádej na to, aby bola (milovaná). 

A presviedčala sa o pravde, o tom, že jej záchrancom nie je len ona sama a tie slová nedopísala po piatom pohári vína, keď sa rútila do priepasti. Snáď v to mohla uveriť.