The house of enchantment

||5.||

(Amanda)

Potrebovala sa dostať domov. Potrebovala sa dostať ku Eleanor, nemohla ju opustiť aj ona. Amanda dumala nad tým, čo asi tak teraz Eleanor robí. Zrejme ráno vstala, a možno ju znepokojilo, že ju nenašla ležať vedľa seba, ale potom si pomyslela, že jej staršia sestra si zašla len niekam hľadať prácu alebo obstarať pre ne dve niečo pod zub. Čo ak si ale začne myslieť že ju opustila aj ona, nie len ich rodičia?

Nebola preč veľmi dlho, len jeden večer. A napriek tomu všetkému jej to pripadalo ako celá večnosť. Prečo práve ona? Čo kedy komu spravila, že ju takto Boh trestal? V mysli si pokladala tieto otázky, no na odpoveď nie a nie prísť.

Kezia a Adrien sa spolu zhovárajú o veštení z kariet, kým Frederick pôsobí byť duchom úplne neprítomne. Vraj mal priateľku. Akúsi Octaviu. Tiež mu musela chýbať. A toto mali oni dvaja spoločné: obom im chýbal niekto, na kom im veľmi záležalo, a chceli sa k nemu vrátiť. Lenže kým u Fredericka išlo o lásku mileneckú, u Amandy išlo o lásku súrodeneckú, miestami až materinskú. Niekedy sa cítila byť ako matka svojej mladšej sestričke.

Odhodlane kráča ďalej lesom a zvyšok skupiny ju nasleduje ako húsatká mamu hus, ako svojho neoficiálneho vodcu. Amandu to trochu znervózňuje. Nikdy sa necítila byť dostatočne sebavedomá na to, aby stála na čele nejakej skupiny. A napriek tomu, že pôsobila, že má z týchto svojich rovesníkov asi najväčšie skúsenosti s prežívaním zo dňa na deň, na vlastnú päsť, tak zistila, že nie je vôbec skúsená v orientácii v takomto neznámom prostredí. A to bolo to, čo ju na tomto všetkom znepokojovalo najviac: títo ľudia vlastne nasledovali niekoho, kto ani sám nevedel, čo robí a kadiaľ má ísť.

Ozve sa tiché zhíknutie. Vlastne to ani nie je úplné zhíknutie, je v tom čosi veľmi podobné štikútaniu.

,,Uhm.. decká?" povie z ničoho nič Kezia. Zastala a pohľadom fascinovane, miestami až vydesene zazerá na vysoký strom pred sebou. ,,Henten strom na mňa práve pred chvíľkou žmurkol!"

,,Žmurkol? Ako môže strom žmurkať?" spýta sa jej pochybovačne Adrien.

,,Naozaj! Bolo to.. ten strom má oči!"

,,Hej? A kde?" spýta sa pre zmenu Frederick.

,,Tam hore! Pozri sa! Len.. práve ich má zatvorené," Kezia ukáže na vypuklinu v strome. Amanda to nepokladala za nič zvláštneho. Podľa nej to nebolo nič takého, čo by nemal obyčajný strom.

,,Tie stromy majú oči! Vážne!" trvá na svojom Kezia, keď chalani začnú spochybňovať to, čo videla, ba sa až z toho smiať.

,,Amanda! Povedz, že mi veríš aspoň ty!"

Amanda nevedela, čo má robiť. Kezia pôsobila dosť nedôveryhodným dojmom veštice - šarlatánky, ibaže Amanda ani sama nevedela, ako sa ocitli v tomto lese, a či to nebolo spôsobené práve čímsi magickým. Nikdy predtým neverila na mágiu, ani Kezia by ju o jej existencii nedokázala presvedčiť - ale to, čo sa dialo okolo nich práve teraz, by ju dokázalo presvedčiť bez najmenších pochybností. Pokrčí plecami a zaváha. Napokon skloní hlavu k zemi a povie: ,,Prepáč, Kezia. Ale nikto iný z nás to okrem teba nevidel."

,,Amanda, za tebou! Ten strom za tebou sa presunul!" tentokrát povie aj Frederick. Následne, keď sa Amanda strhne a prudko sa otočí, tak sa začne smiať.

,,Ha-ha. Veľmi vtipné," prehlási Kezia a prekríži si ruky na hrudi.

,,Eh.. inak.. tie stromy.. pozerajú sa. Teraz bez štipky srandy," Adrien sa díva pred seba, a otáča sa zo strany na stranu. To isté spravia aj ostatní. A skutočne, má pravdu. Dokonca, ako si všimla Amanda, tak tie stromy nemali len oči. Mali aj ústa a konáre nad nimi, ktoré až veľmi nápadne pripomínali nosy.

,,To je-" zahabká Amanda.

,,Fascinujúce?" pokúsi sa ju doplniť Frederick.

,,Ani by som nepovedala," ozve sa Kezia, keď sa k nim stromy skutočne začnú kyvadlovými a ťažkými krokmi približovať. Obkolesia ich a začnú k nim naťahovať svoje konáre.

,,AKO TI DOČERTA, TOTO MÔŽE PRIPADAŤ FASCINUJÚCE?" Adrien vyzerá prekvapene a zhrozene zároveň.

Kezia sa začne modliť. Amande sa zrýchli dych, kým sa jej spoločníčka prežehnáva.

,,Veď sú to len stromy. Nemyslím, že nám ublížia."

Sotva to Frederick vysloví, hneď úplne pred nimi pristane asi najhrubší z konárov stromov vôbec. Uskočia a takmer naraz zvreštia.

,,Bežte!" kričí Adrien, no to už vôbec nie je potrebné. Amanda uháňa ako o život, aj Kezia. Len Frederick sa moce kdesi vzadu, zrejme stále v domnienke, že tie stromy, ktoré ich nasledujú, sú príliš pomalé. Veď čo z toho, že v tomto lese sú ich stovky a že možno sú všetky z nich chodiace a majú oči? Čo z toho, že ho aj práve teraz môže jeden z nich za pomoci konárov uchopiť, vyhodiť do vzduchu a z vysokej výšky pustiť na zem? Amanda rozmýšľala, či je ten chlapec, Frederick, samovrah, hlupák, alebo čo s ním vlastne je, pretože normálnym určite nemohol byť.

Čosi ju stiahne dozadu. Keď sa obzrie, zistí, že sa jej šaty zachytili o konár, ktorý dopadol na zem krátko na to, ako tadiaľ prešla. Trhne šatami a rozderaví si ich. Beží ďalej, tak, ako to mala vo zvyku pri krádežiach.

Ozve sa ďalšia silná rana. Tentokrát ju ďalší konár odhodí dozadu a ešte ďalší dvíha do vzduchu. Pokúša sa zo stromu zliezť, ibaže rovnako usilovne, ako na tom pracuje, pracujú aj stromy. Amanda začne strácať prehľad o konároch stromov a na ktorom strome už vlastne je, pretože vlny konárov si ju prehadzujú zo strany na stranu, ba akoby ju chceli kamsi zaviesť.

Kútikom oka zachytí čosi nápadne podobné Keziiným šatám. A skutočne, komu inému by patrilo to pišťanie, ak nie jej?

Stromy spomaľujú vo vykonávaní svojej pre stromy nie typickej činnosti. Až do tejto chvíle na Amandu pôsobili stromy upokojujúcim dojmom. No teraz? Odteraz ich už nikdy nebude vnímať tak, ako predtým.

Stromy si ju prestanú pohadzovať. Amanda ostane uviaznutá spločne s Keziou, Adrienom a Frederickom na jednom a tom samom strome. Najvyššie z nich bola Kezia a najnižšie Frederick. Z výšky sa Amande naskytne výhľad na akýsi dom v diaľke.

,,My - myslíte si, že henten dom je náš osud?"

Zdá sa, že Amanda nebola jediná, kto si dom všimol. Kezia je zadýchaná, no jej hlas, keď im položí túto otázku, i tak neznie akoby bola vyčerpaná. Je vysoký, zastrený, taký, ako stále. Pokúša sa zliezť zo stromu.

,,Nemáme kam inam ísť. Teda, za predpokladu, že sa nechcete nechať zabiť stromami," zhodnotí Amanda a nohami pristane na zemi.

,,No náhodou, mne sa to páčilo," ozve sa aj Frederick, na čo naňho všetci spravia neveriace pohľady. ,,To bola jazda!" povie nadšene po tom adrenalínovom zážitku.

Amanda pretočí očami, no nijakú zvláštnu pozornosť už viac Frederickovi nevenuje. No čo, každý sme nejaký, pomyslí si. A ja sa už nedivím, že my ženy vraj žijeme obvykle dlhšie.

,,Tak sa, prosím ťa, vráť tam naspäť," neodpustí si komentár Adrien s neveriaco vypleštenými očami. A Amanda, hoci sa nechcela na tom zasmiať, pretože to bolo od toho chlapca hnusné - Amande sa nadvihnú kútiky úst smerom dohora.

_______________________________________

Ahojte 😇

Tentokrát sobotňajšia časť z pohľadu Amandy 😀 A s až veľmi živými stromami 😎

Mojím prvoradým cieľom v tomto diele je dostať všetkých 5 skupiniek do domu, a to za pomoci rôznych pascí, aby som to spravila o niečo zaujímavejšie a napínavejšie 😄

Verím, že sa mi zatiaľ darí 😊