The house of enchantment

Prológ

(Amanda)

Nočnú uličku osvetľujú prstence svetiel pouličných lámp. Prichádza zima, zdá sa, že len hodina strávená vonku v takomto nečase môže spôsobiť, že sa z človeka stane ľad. Amanda Wattsonová však na to nedbá. Uteká, čo jej nohy tenké ako paličky stačia. Na to, že by mohla ochorieť, ani len nepomyslí, potrebuje utiecť z miesta činu, respektíve miesta, v ktorom sama spáchala zločin. V ruke červenej od mrazu zviera starú pokrčenú zásteru, v ktorej sa nachádza bochník chleba - momentálne jej jediná záchrana pred hladom. Obzrie sa za seba, a keď zistí, že ju nik neprenasleduje, zastane. Dýcha prerývane, no je spokojná, pretože spolu s Eleanor budú mať čo vložiť do úst.

Amanda zbožňovala svoju mladšiu sestričku Eleanor. Bola to jediná osoba, ktorá jej z rodiny ostala, a na ktorej jej ešte záležalo. Nikdy neboli bohaté. Nikdy nemali istotu, čo s nimi bude zajtra, pozajtra alebo o mesiac.

Amanda vykašle z hrdla hustý hlien a utrie si spotené dlane do otrhanej sukne. Závidela všetkým tým deťom, ktoré mali rodičov, a mohli si pokojne užívať detstvo, závidela deťom, ktoré nemuseli kradnúť.
Vlastne, prednedávnom to ešte nemusela robiť ani samotná Amanda.

Všetko sa to začalo dňa, kedy sa ich matka zosypala. Umrela, a ich otec to nedokázal ustáť, preto prepil aj svoje vlastné topánky. Aby vraj zabudol. A tak sa sústredil na svoju vlastnú závislosť na alkohole viac, než na reálny život, svoje dcéry, prácu, ktorú nenávidel a dlhy, stratil sa v realite a topil sa vo víne.

Amanda o ňom už dlho nepočula. Jedného dňa sa podnapitý z domu vytratil a už sa viac domov nevrátil. Rýchlo pochopila, že sa ako staršia zo sestier stala hlavou rodiny.
Amanda si plánovala nájsť nejakú prácu, lenže počas týchto prvých dní hľadania a nenachádzania sa napokon uchýlila ku kradnutiu. Musela sa. Nič iné jej nezostávalo. Bolo to proti jej morálnym zásadám, lenže niečo jesť museli.

Kráča prázdnou ulicou ako zatúlaný pes vyhladovaný na kosť a kožu. Každý krok ďalej je ako osteň v jej chodidlách a podlamujú sa jej kolená od únavy. Napokon sa konečne dostane ku starej chatrči. Chatrč sotva stojí, no dievčatá sú za ňu vďačné. Lepšie, než keby mali spať pod holým nebom.

,,Eli?"

Jej sestrička spí, chvejúca sa sťa osika. Ľahne si ku nej a vtiahne si ju do náruče, aby ju aspoň kúsok zahriala. Nechcela, aby ochorela. Chcela sestre dopriať ďaleko lepší život, ibaže nevedela, ako. Celá jej bezmocnosť ju ťažila.

,,Ľúbim ťa, Eleanor. Spravím všetko pre to, aby som nás uživila, sľubujem," pošepne Amanda a vtisne sestričke bozk do vlasov, až nakoniec poklesne na drevené dosky a zaspí.

(Octavia)

Octavia zbožňovala, keď jej niekto zaplietal vlasy. Bol to taký príjemný, šteklivý pocit, a naviac, vždy si pri tom spomenula na detstvo a na mamu. Tá však bola poslaná do vyhnanstva za to, že si raz pustila ústa na špacír pred niekým, kým nemala. Absencia jedného z jej rodičov však nič nezmenila na tom, že Octavia pochádzala z veľmi bohatej rodiny, a teda mala aj vlastné služobníctvo.

,,Ktoré šaty si dnes dáte, slečna?"

,,Tie červené. Počkať! Nie. Radšej tie béžové."

Nenávidela takéto ťažké rozhodnutia.

,,Ste si istá, slečna? Vonku je pekná kosa."

,,Pýtala som sa ťa na názor?" odvrkne nevrlo. Nemala rada svoje služobníctvo. Väčšinou to boli totálni dedinskí hlupáci, ľudská spodina, stroskotanci. A napriek tomu, táto stará striga sa večne snažila mudrovať. Nenávidela to.

,,Prepáčte, slečna," slúžka skloní hlavu a vyberie jej zo skrine požadované šaty. Octavia sa oblečie a keď uzrie z okna prichádzajúceho jazdca, ihneď to zaujme jej pozornosť.

,,Rýchlo! Rýchlo! Podaj mi môj vejár!" posúri slúžku, no keď uvidí, že je veľmi pomalá, nahnevane ckne, zoberie si ho aj sama, a beží dolu do predsiene.

Jej bratranec bol kus urasteného, atraktívneho muža, čo vlastne z drvivej väčšiny zakrývalo fakt, že bol úplne vymletý. Bozky s ním však mali tú výhodu, že bol pri nich ticho.

,,Frederick!"

,,Tavi," vydýchne.

Zvítajú sa, no keď príde Octaviin otec, vrúcnosť tohoto stretnutia razom opadne. Otec o jej vzťahu s bratrancom nevedel. A keby aj vedel, to by ho asi na mieste porazilo. Bol dosť vyberavý, čo sa týkalo voľby jej budúceho manžela. A u Freda mu prekážalo, že bol až veľmi podobný jeho bratovi - bol podľa neho povaľačom, ktorý len utrácal peniaze za hazard a jakživ si nezarobil vlastné. Príživník, pijavica. Tak ho prezýval.

Po chvíli otcovho a Frederikovho zvítania sa typu "nie si mi sympatický, ale sme predsa vzdialená rodina" sa Octavia s Frederickom vytratia.

,,Kedy o nás povieme rodičom?" spýta sa jej.

,,Až nadíde ten správny čas."

,,O koľkej?"

Octavia potlačí túžbu tresnúť sa po čele a Freda radšej pobozká. Bozk trvá dlho-predlho.

,,O pár dní."

S Fredom strávi príjemný zvyšok dňa. Večer si však opäť líha sama. "Už nie nadlho," pomyslí si, a s úsmevom na perách zaspáva.

(Viktor)

Viktor bol najmladším členom rodiny a odjakživa terčom posmechu. Pochádzal z mnohopočetnej rodiny, ale našťastie, jeho mama bola cukrárka a otec bol pekárom, takže vždy mali čo vložiť do úst, i keď za tým stála tvrdá drina. Bez práce nie sú koláče, a to doslova. Už odmalička rodičom pomáhal s pečením, teda, z väčšej časti aj s ochutnávaním. Nadváha bola pre ich rodinu čímsi typickým, rovnako, ako aj tmavé oči, tmavé vlasy a horné zuby s medzierkou úplne v strede medzi nimi.

Bol večer a Viktor miesil cesto tak, ako ho to kedysi dávno naučila mamina. Z medzier drevenej okenice naňho ťahal studený vánok. Viktor spraví z cesta guľôčku a strčí ju do škáry v rohu okna. Občas počas chladných nocí, keď sa nudil, tak to zvykol robievať. Bola to hlúposť, ale on sám považoval seba za podivína či tragéda.

Ako sa tak Viktor hral s cestom, čosi za oknom upútalo jeho pozornosť. Bol to akýsi zvláštny pohyb. Chcel zistiť, kto alebo čo to bolo. Možno to bola len zatúlaná mačka a možno niečo iné.

Viktor si utrie z rúk zvyšky cesta a vyberie sa pred dom. Pociťuje strach, a keby mu srdce bilo len o trošku silnejšie, tak by mu asi vyskočilo z hrude. Je chladno. Pristihne sa, ako vydychuje z úst obláčiky pary a pomaličky kráča po okolí domu.

,,Je tu niekto?" spýta sa. Vtedy mu čiasi ruka zapchá ústa a vysoký, ženský, ba priam jaskynný hlas odpovie:

,,To vieš, že áno."

_________________________________________

Zdravím Vás pri ďalšom príbehu z môjho.. nenapíšem, že z pera, keďže všetky tieto slová pochádzajú z poznámkového bloku v mojom mobile 😀

Kto číta nejaký z mojich príbehov prvýkrát, tak aby som sa predstavila, volám sa Michaela, ale mám radšej, keď ma ľudia oslovujú Ela 🙂 Venujem sa prevažne písaniu fantasy príbehov a tento príbeh opäť taký bude 😀

Verím, že som Vás prológom správne naštartovala, aby ste čítali The house of enchantment ďalej 🙂

Čo sa postáv týka, uvedomujem si, že spočiatku môže byť mätúce, že je dej písaný z viacerých pohľadov, respektíve že sa v príbehu odohráva viacero dejových liniek súčasne a zapamätať si niektoré mená postáv a podobne bude spočiatku komplikované, no myslím, že čím dlhšie to človek bude čítať, tým sa mu to bude zdať byť komplikované stále menej, sľubujem 🙂