Veci, ktoré nevidíme

2. kapitola

Po dlhom trápení sa a rozmýšľaní, Rudo našiel spôsob, ako prísť rýchlo k peniazom, kým si nájde prácu. Spoznal muža menom Vlado, ktorý mu vedel pomôcť. Nevyzeral veľmi dôveryhodne a ani nepôsobil dobre, ale to Rudo vtedy ignoroval. ‚Rýchlo sa niekde zamestnám, vrátim peniaze a všetko bude v poriadku. Potom od týchto ľudí budem mať pokoj,' vravel si.

Šimon

Šimon bol dobrý človek. Úzkostlivý, ale dobrý. K ľuďom bol milý, vždy rád pomohol a nikdy sa neplietol do konfliktov. Medzi ľuďmi bol obľúbený a všetci sa pri ňom cítili dobre. Šimon sa však líšil od ostatných jednou vlastnosťou. Šimon nenávidel hudbu. Nenávidel hudbu z rádia a nenávidel hudbu, ktorú robili pouliční umelci očakávajúci nejaké drobné. Keď bol v partii a niekto dostal nápad pustiť hudbu, Šimon hneď stratil svoju dobrú náladu. Nervózny zvyčajne bez slova odišiel a na nikoho sa pri odchode nepozrel. Nikto nechápal, prečo má Šimon takýto vzťah k hudbe. Nikto nechápal, kedy to začalo a ani čo to spustilo. „Počul som, že ho rodičia zanedbávali kvôli koncertom, ktorých sa ani po jeho narodení nevedeli vzdať," rozprávali o ňom ľudia, keď tam nebol. „Vraj má poškodenú tú časť mozgu, ktorá má na starosti vnímanie hudby," zachádzali do extrémov ostatní. „Možno si to so sebou priniesol z minulého života," horlivo vysvetľoval jeho známy budhista. Nikto z nich však nemal pravdu.

„Nikto z vás nemá pravdu." Do jedného z rozhovorov o Šimonovej nenávisti k hudbe sa raz zapojil jeden jeho kamarát, ktorý to u nevydržal. „Ty akože vieš, prečo neznáša hudbu, hej?" neverili mu ľudia v bare. „Jasné, že viem, bol som tam, keď sa to stalo," odpovedal jeho kamarát aj napriek tomu, že sa dohodli, že o tom nebudú nikdy hovoriť, „ale sľúbil som, že o tom nebudem nikdy hovoriť." „Už si začal, teraz nemôžeš prestať!" Všetci sa začali zbiehať okolo neho. „Presne, povedz nám to," prikyvoval budhista.

„Nuž bolo to dávno a v meste ďaleko od tohto. Šimon sa kvôli tomu presťahoval sem. V predošlom meste však hudbu miloval. Už ako dieťa si pohmkával melódie z pesničiek aj svoje vlastné. Často sme spolu chodili vonku ako deti na korčule. Aj vtedy počúval hudbu, ba dokonca išiel tak rýchlo, ako hral rytmus v piesni. Vždy ho vystríhali, aby to nerobil. ‚Raz si ublížiš,' vravievali mu. V siedmich rokoch začal hrať na husle. V šestnástich už ovládal aj hru na gitaru a priečnu flautu. Hudba bola stále jeho vášeň. Počúval hudbu vždy a všade. Počúval hudbu, keď sa učil. Počúval hudbu pri zaspávaní. Počúval ju aj po prebudení. Hudba mu bola drogou. Keď sme chodili vonku v partii, boli sme už vtedy starší, bol to jeho nápad pustiť hudbu na repráku alebo si len tak spievať. ‚Prečo je to tu také mŕtve? Aha, jasné! Chýba nám hudba,' hovoril vždy. Počas stanovačiek to bol vždy on, kto nás ohuroval svojou hrou na gitare a spevom. Každý ho napäto počúval, ale ešte väčšmi si to užíval on. Raz sme išli z jednej práve takejto stanovačky, my dvaja s ešte jedným dievčaťom sme museli odísť skôr, už si nepamätám prečo. Každopádne, išli sme v noci. Bola to celkom jasná noc. Šimon len nedávno predtým dostal vodičák, tak sa ponúkol, že nás odvezie. Ja som pil a druhé dievča bolo príliš unavené na šoférovanie. Ako inak, počúvali sme hudbu. Najprv išiel nejaký slaďák, tuším niečo od Lennona. Išli sme dosť pomaly, na čo som sa začal smiať. Možno to ani nebolo veľmi vtipné, ale promile alkoholu v krvi urobilo svoje. ‚Ja neverím! Neverím, že ti ostal ten zvyk. Stále ideš podľa hudby?' ‚To si píš, že áno,' odpovedal mi, sprisahanecky sa na mňa pozrel a pretočil pesničku na reproduktore. Zmena tempa to teda bola! Mal som vtedy šťastie, že som bol pripútaný. Normálne som ja ten opatrnejší, ale ako vravím, bol som na šrot a kto by chodil v noci po tej ceste, po ktorej nechodí veľa áut ani cez deň? Pridal som zvuk na reproduktore. Šimon si spieval a stále zrýchľoval spolu s tempom piesne. ‚Hiii, Ankaaa! A ty nespievaš?' Otočil sa ku dievčaťu, ktoré ležalo na zadných sedadlách a ona mu len niečo zamrmlala. Ten krátky okamih. Kratučký okamih, ktorý Šimon nedával pozor na cestu. A moje spomalené reflexy mi až po hodnej chvíli povedali, čo vidím. Oproti nám sa rútilo auto. Zakričal som na Šimona a chytil ho za stehno, ten sa strhol a prudko otočil volantom, ale v tom šoku opačným smerom. Čo sa stalo potom si pamätám len matne a útržkovito, ale viem, že keď som sa prebral, akurát prichádzala sanitka. Šimon kľačal na telom ženy. Nebola to Anka, to som spoznal hneď, aj keď bola tma. Žena sa nehýbala. Jediný pohyb vykonával Šimon, keď stláčal jej hruď. Záchranári ho odsotili a kľakli si k žene. Ďalej si pamätám, že ďalší záchranári bežali k nášmu autu. Niečo na mňa hovorili a potom si všimli Anku za mnou. Potom som zrejme odpadol znovu, ale zobudil som sa až v nemocnici. Vedľa mňa sedel Šimon a keď som sa k nemu ozval, hneď zdvihol hlavu. ‚Čo sa stalo?,' pýtal som sa a stále som bol mimo. ‚Bola nehoda. Ty budeš v poriadku, mňa zachránil airbag. Ale...,' na chvíľu sa odmlčal, ‚Žena z druhého auta... Žena z auta, ktoré išlo oproti nám to neprežila. Bola namieste mŕtva.' Nevedel som, čo na to povedať. ‚A Anka? Čo je s Aničkou?' opýtal som sa po chvíli. Povedal mi, že ešte nevie, vraj čaká tiež. Zaspal som potom znovu a keď som sa zobudil, stál nado mnou lekár a vedľa neho Šimon a oznámili mi, že Anka podľahla zraneniam. To ma dostalo úplne. Ešte viac to však dostalo Šimona. Prišiel o kamarátku a zabil úplne cudziu ženu, o ktorej sa neskôr dozvedel, že mala doma deti a manžela. Neskôr nás pustili z nemocnice. Tentokrát som šoféroval ja. Šimon však nepustil hudbu ako to zvykol stále robiť. Odvtedy nepustil hudbu už nikdy." „Wow," hovorili všetci, ktorí doteraz počúvali s otvorenými ústami. „Šimon zabil dvoch ľudí?" „Bola to nehoda," upozornil ich Šimonov kamarát. „Ale aj tak. Až tak odvtedy nenávidí hudbu?" „Vinil z toho seba a svoju závislosť na hudbe. Keby sme nepočúvali hudbu, Anka by bola stále živá. Rovnako tak aj tá druhá žena. Šimon potom navštevoval chvíľu terapeuta, kým sa z toho dostal. Dospel k záveru, že už nikdy nebude počúvať a robiť hudbu. Ale umelca v sebe zaprieť nemohol. Robil všeličo možné. Kreslil, skúsil písať básne, ale nič ho nenadchlo tak ako kedysi hudba. Až teraz nedávno začal s divadlom a herectvom," vysvetľoval poslucháčom kamarát. „Áno áno, počul som, že nedávno dostal úlohu nejakého hajzla vo filme," spomenul si budhista. „Ale tak toto by mi nenapadlo ani vo sne," hovorili šokovaní ľudia, „ako sa niečo, čo milujeme môže zmeniť na niečo, čo nenávidíme."

-----------------
ďalšia kapitola :D vopred sorry, ale kapitoly nebudú vychádzať pravidelne, chcem teraz ešte stíhať aj školu, ale  budem sa snažiť. Btw, nejaký ten komentár a kritika poteší =D