Posledný Fénix

Kapitola 1

Kde začať? A kto som? Kým som. Hlavu mi zvierali otázky, milióny. Jedna po druhej blúdili mojou hlavou. Sny o lietaní, slobode. To všetko sa pomaly menilo. Cez labyrinty hlasov, znakov, niekde bola číra obloha a niekde? Hlboký les. Šum lístia ktoré pripomína vzdialené more sa ozýval všade na okolo. Vidím svet a vnímam ho. Pohlcuje ma. Hlasy ktoré ma volali sa prekrikujú volajú na mňa, no nerozumiem im. Je to ako vzdialený breh. Ku ktorému niet cesty a ja? Začínam sa topiť. Topiť v hĺbke slov a zvukov. Obloha sa mení na prázdnotu, tmu. Akoby obloha ktorá mi bola kolískou sa stratila za čiernou oponou, šum lístia i oceány.

Namiesto nich, cítim prázdnotu. Samotu. Hlasy ktoré ku mne hovorili sa stali šumom, v diaľkach labyrintu mojej mysle. Keď som uvidela svetlo... Svetlo nového sveta, mimo toho kde som bola. Otvorila som oči s ťarchou ako keď vidíte prvé ranné lúče. Bol to všetko len sen? Žila som už svoj život? Lúče mi nehriali oči, no namiesto nich, som uzrela siluety. Ľudí, nadomnou. Ľudí? Ich špicaté uši neboli ľudské čistota každého rysu ich tváre. Rozoznala som ich. Boli to bytosti ktoré v labyrinte boli zdrojom mojej bolesti. Bála som sa ich. Nedokázala som pohnúť jedinou časťou svojho tela. Akoby mi ani nikdy nepatrilo. Prechádzala som očami po okolí. Snažila sa nájsť niečo mne blízke, niečo čo... Mi dá pocit domova. Na okolo boli mohutné mramorové steny biele ako prvý sneh a na nich? Hlboké kvetované ornamenty obkladané čistým zlatom. Každý kút mohutnej miestnosti bol kus majstrovského diela. Niečoho impozantného. V tom mi dvaja z bytostí, elfov. Pomohli. Chytili ma a posadili.

Niektoré veci mi prišli známe ako mená toho čím sú či to čím je odkladaná izba no predmety na okolo mňa? Nevedela som kam s očami. Predomnou bola obrovská stena, pripomínala ľad. No jej odraz bol jasný. A v ňom. Elfovia v jasnej zbroji držiaci ženu? Nie bola to takisto elfa? Oči jasné ako slnko pri západe, ako posledná zora ktorá nesie farby zelenej až zlatej a vlasy? Farby ohňa, dlhé a vlnité akoby sa samotné slnko topilo v oceáne a venovalo mu svoje lúče len aby mohlo žiť. Oči jej sa zo strachu, očakávania a neistoty. Mne, sa mihali oči. Ja...ja som bytosť v zrkadle. Nebolo miesto kde by sa mohli zachytiť. ,,Pane, je hore." Ozval sa hlas jedného z elfov čo ma držali. Zdvihla som oči a hlavu jemne otočila za zvukom cinkajúcej zbroje. Bol tam vysoký elf. vyzeral inak ako ostatný, postojom? Výzorom? Črty jeho tváre pôsobili hlbšie. Akoby pocítil ťarchu sveta. Bol starší? ,,Pane" sklonili obaja tváre keď jeho pohľad dopadol ku mne. Narozdiel od nich, usmieval sa. Z rúk si dal dole biele rukavice s čiernymi plátmi brnenia ktoré ladilo dokonale k zbytku jeho odevu. Za sebou niesol honosný dlhý plášť bielej farby pripomínajúci perie? Pri pohľade na to som sa mierne pousmiala. ,,Aledra." povedal ku mne muž vzbudzujúci rešpekt jasne. ,,Aledra Elenvir." Zopakoval o to výraznejšie pri čom ma chytil pod hlavou aby som uprela svoje oči do tých jeho. Prehltla som a mlčala. ,,Bál som sa o teba. Že sa už neprebudíš, dcéra moja." Pri svojich slovách ani nežmurkol no do mojich očí sa začali valiť slzy. Slzy ktoré boli ako zablúdené kvapky. Netušila som prečo, no nevedela som ich zastaviť. Keď ma pustil uvedomila som si že je v miestnosti o osobu viac. Bola to nenápadná malá elfka, pozerala na mňa s úžasom, mlčky. No mala som pocit že chvíľami nedýcha. Na sebe nemala honosné oblečenie ako ostatný, tmavo modré šaty bez akýchkoľvek šperkov, detailov. V ručičkách niesla akúsi látku, žltú. Už len tá latka vyzerala honosnejšie ako čo mala na sebe. ,,Ja, ja si ale nič nepamätám! Kým som! A....ako som vyrastala. Dokonca ani kde som." konečne so seba vydám hlásku. Slová sekané, no jasné. A hlas? Ani hlas ktorý mi vyšiel z hrdla, neznel že ma pozná rovnako ako ja hlas. Boli sme si cudzí. Akoby mi nikdy nepatril. Muž ktorý mi oznámil že je mojím otcom však moje slová ignoroval od malej elfky si vzal látku ktorú keď rozprestrel, boli z nej šaty. Naklonila som do boku hlavu a cítila ako ma elfovia púšťajú. Položil mi šaty na dolné končatiny, ako ich len nazývajú. Na tvári sa mi objavil dosť zamyslení pohľad. ,,Nohy!" zvolala som po chvíľke i keď zrovna si neuvedomujúc že to bolo nahlas. I slzy mi pomaly opadávali. Akoby už nedokázali padať. Akoby už i tie posledné padli a neostala tam jediná. ,,Maličká, musím už ísť, všetko ti neskôr rád porozprávam." povedal a odišiel. No znova sám ostala som tu s dvoma elfami ktorý ma predtým držali a s malou elfkou. ,,Pomôžem ti? Rada ti pomôžem! Skutočne!" ,,Pssst!" ohriakne ju jeden z elfov. No ona ku mne pristúpi, chytí do rúk šaty a začne ich na mňa navliekať. ,,Aké pssst! Prestante! Chováte sa príšerne! Je to princezná a som si istá že nemá ani potuchy, kde je a čo má na sebe a v okolí. A podobne." začne hovoriť a hovoriť. Bola to príjemná zmena oproti tichu ktoré vládlo predtým. ,,Sontar a Tarael. to sú mená tvojej osobnej stráže. Inak, týchto dvoch zatrpknutých bĺch po tvojom boku." povie s prešibaným úsmevom na tvári pri čom sa jej konečne podarí prepchať mi šaty cez hlavu. ,,Všetko vykecá, neskutočné. Ospravedlňte ju vaša výsosť. No keď už to Helene pokladala za potrebné, ja som Sontar." povie jeden po mojej lavici pri čom mi neunikne v odraze jeho úklon. ,,Tarael." povie druhý a gesto po ňom opakuje. ,,Teraz by si mala povedať že ťa teší nás spoznať." ozve sa Helene ktorá akoby mala v ústach namiesto jazyka stále kvákajúcu žabu. Nakoľko hovorila tak rýchlo že nestíhala medzi slovami ani dýchať.

,,Vstaňte." vstala som na výzvu Taraela. Opatrne. Krok po kroku. A vybrala som sa k mohutnej klenbe odkade šlo svetlo, slnečné svetlo. Do nosa mi udrel čerstvý vzduch, voňal prekrásne ako niečo čo mi bolo ukradnuté. Oprela som sa o klenbu zo zlata pri čom mi obaja stáli za chrbtom. Helene? Ostala sedieť. Sledovala som tú scenériu. To kde som. Mohutný palác vyčnievajúci nad tisíckami krásnych stavieb medzi ktorými boli stromy, vodopády. A všade? Bytosti. Videla som na kilometre. Do hlbokých lesov ďaleko za hradbami ktoré ako posledné lemovali budovy a aj do diaľok šíreho neba. Bola to nádhera. No nebo? Akoby ma volalo, nie menom Aledra. Akoby. Pre mňa nemalo meno, len po mne túžilo ako...slnko po mesiaci. Zdvihla som ruku a natiahla ju k nebu. Aby prsty prechádzali cez kotúč slnka. Slnko mi bolo blízke. Už od pohľadu. Milujem ho.

Dúfam že sa vám bude remastered páčiť a v najbližšej dobe plánujem celého fénixa takto dokončiť. Kto čítal predtým fénixa odo mňa vie. Taktiež by som rada na to počula vaše názory. Vopred ďakujem každému kto si najde chvíľku času na vyjadrenie. A aj prečítanie samozrejme.