Posledný Fénix

Kapitola 3

Sny ma pohltili tak rýchlo ako len oceán pohlcuje piesok. Či ako obloha hltá oblaky. V snoch som sa tam vždy vracala. V inom tele. S čistými myšlienkami. Akoby nikdy nič jasnejšie nebolo iné ani čudné či podivné. Tam som skutočne patrila do nebies. No prečo? 

Do očí mi udreli prvé slnečné lúče ktoré ako príkazom otvorili moje oči. Znova som tu. V tomto svete. Svete medzi stenami. Oproti zrkadlu a ležiac na posteli. Malo mi to byť prirodzené no nie je. Sontar sedel na stolici pričom si prezeral dôkladne svoj meč. Bola to dlhá čepeľ lemovaná niečim predominance pramene vody. Sadla som si na kraj postele a natiahla pred seba nohy pozorne si obzerajúc každý ich detail. Pozerala som na ne ako by ani neboli moje. Kým som sa odhodlala vstať. Pomaly som sa vydala k Sontarovy ladným krokom pripomínajúcim ladnosť  labute. ,,Smiem vedieť čo znamenajú jemné ornamenty na tvojom meči?" spýtala som sa s očakávaným kým on mi nevenoval jediný pohľad. ,,Pripomínajú mi minulosť kým som a na to nesmiem zabudnúť." mlčala som pri jeho slovách a pozorne načúvala či niečo dodá niečo viac, niečo čo mi skutočne povie načo to slúži, natiahla som k meči ruku keď na mňa uprel svoje oči a ja som sa sekla v pohybe, skamenela som. ,,Pripomínajú mi provinciu z ktorej pochádzam. No je kilometre vzdialená i letom by to bolo niekoľko dní." povedal jasne a bez váhania pričom vstal a ja som ruku rýchlo stiahla. Meč si uložil za pas do elegantného púzdra so zlatými ornamentami keď tu sa otvorili dvere a medzi nimi stál môj otec. Sontar urobil dva dlhé a rázne kroky odo mňa. Pričom sklonil hlboko hlavu. ,,Pane." vydal zo seba. ,,Za chvíľku budú raňajky a nemohol som sa dočkať kedy ti bude lepšie a skontrolovať ťa." povie hlasom tak výsostným že i obyčajnému slovu dával ďalší význam. ,,Otče." hlas sa mi triasol i pri tomto slove. Voči nemu? Je to ako povedať cudzincovi čo k nemu cítite. Nedokážete. Rozbehla som sa k nemu v bielej róbe na spanie, bola ľahká až priesvitná no pohodlná. Silne som ho objala kým moje telo neschladilo jeho platové brnenie ktoré zakrývalo jemnú látku s ornamentami ktoré boli i po stenách izby. Rodové ornamenty? No pocit pri objímaní bol plný prázdnoty. Kým sa v mojej hlave zas nezačali ozývať hlasy. Ozvena akési echo ktoré ma prenasleduje. Slova ktoré mi boli nejasné... Odtrhla som sa od otca a zahľadela kam si za neho kde som zbadala i Taraela. Pri kráľovi na mňa nepozrel. Zrak držal dole ako i Sontar.  ,,Deje sa niečo? Alebo si ste sa ma naozaj nevedeli dočkať otče?" pozerala som mu do očí. Ktoré nič neprezrádzali okrem svojej farby, jeho oči boli modré ako obloha a vlasy jemne biele podobne ako i jeho plášť ktorý mi vždy tak pripomínal perie. ,,Skutočne, nič viac. Len som sa chcel presvedčiť že si v poriadku." nemohla som tomu uveriť no musela som. Pousmiala som sa a p chvíľke sa mi len naskytol pohľad ako odchádza. A spolu s ním i hlasy. Natiahla som sa cez prah dverí a chytila sa tak i okolo Tareala ktorý pri nich stál. Sledovala som ako sa kráľ stráca v diaľke chodby a až za schodmi. Keď za nimi zmizol Tarael sa obrátil na mňa. 

Nedokázala som nič vyčítať z jeho tváre niekedy, mi to pripadalo až nemožné. Tu ale sa ozval hlas ktorý som už poznala z druhej strany chodby, keby som mohla vyskočila by som na strop a držala sa tam hodnú chvíľku ako netopier. Bola to Helene. ,,Dobré ráno princezná! Dnes vás dam znova ja dokopy! Viete, je toho dosť veľa čo robiť tak mne sa naskytlo zas tejto cti..." Tarael jasne pretočil očami a spoza môjho chrbta vzlietol i Sontar. ,,Dobre ráno i tebe." povie pri čom jeho hlas znel až mierne odmerane a chladne. Skôr ako by som stihla čokoľvek dodať, či sama ju pozdraviť zatiahla ma spet dnu a vyhádzala na mňa asi tridsať kusov šiat a doplnkov. Sontar odišiel pričom som ho sledovala až kým nezmizol za dverami a dnu vošiel Tarael. ,,Otoč sa! Zatvor oči! Nepozeraj! Nekukaj! Hej!" vykričala sa na Taraela Helene pričom on si napravoval rukavice pri okne a nevenoval nám ani štipku pozornosti. Nadýchla som sa že by som povedala niečo na jeho obranu ale bolo to márne. ,,Už si vyskúšaj tie šaty. Tieto by ti mali sedieť, máju krásnu farbu slnka a k tomu, tento nahrdelník." ukázala na veľký šperk s čiernym kameňom. Divný vkus, bolo prvé čo mi napadlo. ,,Myslím že to mi stačí." no ako bola malá tak aj ukecaná a skôr ako som stihla čokoľvek povedať i sama pristúpila ku mne a dala sa do prezliekania. Natiahla mi cez telo niečo čo nazvala korzetom okrem spodného prádla a cez to samotné šaty. ,,Obdivuhodné že sa v tom dá dýchať." ,,Preto to ja nenosím." dodala k mojím slovám nad čím sa Tarael zasmial tak hlasno že upútal pozornosť nás oboch. ,,Helene, ty korzety nenosíš lebo si mladá a nie si ani dvorná dáma. Počkaj si časom a možno ti k niečomu budu." Otočil sa k nám a Helene mala na tvári pobavený úsmev. Potľapkala po mne a zo skrine vytiahla topánky a šuchla ku mne. Bola to elegantná obuv an opätkoch. ,,Daj si ich." podotkla vážne a ja som sa neodvážila povedať nie. 

Konečne sme sa vydali z izby len to malo háčik Tarael mi slúžil ako chodiaca opora každý krok v tých topánkach skazy a utrpenia bol príšerný. ,,Nechceš si ich vyzuť?" ,,Nie. Ja to zvládnem." ,,Ako len myslíš, len no, ešte sme neprešli ani dva metre od tvojej komnaty. Teda vašej." Obzrela som sa dozadu a spravila ďalší krok keď tu som padla a skončila na zadku. ,,Skutočne, to zvládate." ,,Tykaj mi! Toto je hrozne." prešla som si rukou po hlave v ktorej sa znova ozvali tie isté hlasy. Neznáme slovami a známe tónom. ,,Takto sa zaobchádza s princeznou? Necháme ju padnúť na zem?" ozve sa celkom neznámy hlas. Bol to ladný hlas, mužský. ,,Pane, prepáčte." skloní hlavu s dôrazom výraznejším ako pri samotnom kráľovi. Bol to muž ktorého si váži viac ako samotného kráľa? Z poza druhej chodby sa objavila postava elfa. Vyzeral ctihodne a úctivo, celý v čierno zlatej zbroji ktorá od ostatných bola výrazná. Plášť čierny ako havranie perie mu zakrýval i ruky a tiahol sa za ním. Pristúpil ku mne a natiahol mi ruku. Mal ostré lícne kosti a malú briadku. Vyzeral mlado no skúsene o čom nasvedčovali i jeho elfské ucho ktoré ako i druhé trčalo pomedzi husté hnedé vlasy s copmi. Bolo natrhnuté. Staré zranenie. Jeho oči boli ako korene stromu, hnedé. ,,Ryul." Bolo to jediné čo povedal. Svoje meno.

Podala som mu ruku a zdvihla sa. ,,Mierite na ranajky? Alebo vám smiem tykať?" ,,Samozrejme, môžte ma doprevádzať." prikývol a vydal sa so mnou po schodoch neustále som sa však držala Taraelovho pleca aby som nepadla. Muselo to pôsobiť komicky no po chvíľke mi to už šlo.  Prechádzali sme chodbami, ktoré mohli rozprávať mlčky svoj príbeh skrz ornamenty na stenách.