Posledný Fénix

Kapitola 2

Prečo, prečo ma lákali výšky, spieval ku mne vietor pofukujúci pri okne. Ruku som naťahovala vopred ku slnku, tak ďaleko ako sa len dalo, čím viac som cítila to jemné teplo jeho lúčov. Chcela som odpovede. Chcela som pocítiť aké to je. Cítila som sa ako v tramze, moje telo samé šlo pomaly vopred kým som necítila ako so mnou Sontar trhol späť. ,,Mohli ste padnúť!" ,,Zabiť sa." dodá Helene s prekvapeným výrazom tváre. Sontar ma nepúšťal z rúk akoby sa bál že to spravím znova. S Taraelom ma opäť posadili no tento raz nie tam kde predtým na lôžko. Na tomto sa sedelo pohodlne. No meno som nepoznala. Zdvihla som k nim zrak. ,,Čo je to? Na čom sedím?" ,,Pani, to je kreslo." prikývla som po Taraelových slovách, predo mnou sa však nachádzal ďalší zaujímavý predmet. Natiahla som k nemu ruku a prechádzala po ňom s úžasom. Pod prstami som mala drevenú štruktúru. Ktorá akoby každým kúskom moje prsty hladila. Upokojovala. ,,A to je stôl." povie Helene a vyskočí na nohy. Rýchlym cupitaním zmizne z honosnej izby. Ruky som stiahla k svojím nohám a poklepkávala po nich. Sontar a Tarael stáli predo mnou spoza druhej strany stola ako dve sochy.

Bola to ďalšia chvíľa ticha. Ticha ktoré ma ubíjalo a zároveň mi dávalo možnosť skúsiť niečo nové. Zdvihla som svoj zrak k tým dvom a pozorne si prechádzala každý jeden detail ich tváre. Predsa, boli tu prvý, prvý kto tu pre mňa boli. Obaja boli vysoký a ich vlasy? Spoza elegantných prilieb každému aspoň jeden prameň trčal. Čierne ako havranie perie. No Sontar, jeho oči boli tmavohnedé, no na moje prekvapenie i Taraelove. Vrana k vrane sadá? Asi na tom niečo bude. No Tarael, mal po tvári niekoľko malých jaziev. No narozdiel Sontara, sa mu na tvári niesol malý úsmev takmer neustále. Bolo to zaujímavé ako každý detail ich robil tým kým sú. Keď sa ozývalo spoza dverí zvuk krokov. Rýchly a nemotorný. ,,Otvorte mi! Sakra. U piatych škretov!" bola to Helene. Sontar bez slova podišiel k dverám aby jej otvoril. Vbehla dnu s táckou na ktorej som rozoznala len akúsi misu s ovocím. No bolo tam toho viac. ,,Šunka, mäso, chlieb, syr, placky! Džem, ovocie. Výber tu je, ponúkni sa." Helene skutočne nemala zmysel pre to chvíľku byť ticho. A mne? To len vyčarilo úsmev na tvári. Tvári... Rukami som si prešla po svojej tvári a privrela oči. Ten odraz v ľadovej stene. ,,Hej hej. Stačí ak sa pozrieš do zrkadla ak sa chceš vidieť." ozve sa znova Helene. A ukáže na ľadovú stenu. ,,Zrkadlo." zopakujem potichu, to bol názov ľadovej steny? Zaujímavé, no skôr ako som stihla čokoľvek spraviť tác so šunkou a všetkým tým čo spomínala skončil tesne predo mnou na stole a vedľa neho? Nejaké divné nástroje. Jedno vyzeralo ako malé vydle a nejaký malý nôž? ,,S vami to bude ťažké, však? Naučím vás rád znova všetkému. Kráľ by to ocenil." ,,Ty? Tak potom aj ja." dodá Tarael k Sontarovým slovám a Helene len pretočí oči. ,,Možno som malá no vy ste hrozní." dodá presvedčene. A dá sa k odchodu. ,,Však vy ma ešte budete potrebovať, zatiaľ, mimochodom máte neskutočný šatník princezná, stavím sa tu." Nechápavo som nahla hlavu za ňou no v tom zo mňa vyšiel akýsi škŕkavý zvuk. ,,Jedzte." povie Tarael. S úsmevom. Nemusel hovoriť dva krát chytila som do rúk niečo žlté akýsi plátok. No skôr ako som si ho vložila do úst do nosa mi udrel smrad. ,,Čo to je?" pokrčila som nos a opatrne to položila spet a s istotou si vzala to čo som poznala, jablko. Do ktorého som z chuti zahryzla. ,,To je syr. Nevoňajú niak lákavo ale." ,,Jednoducho chutia dobre, k vínu." Preruší Tarael Sontara tí dvaja sa dokázali asi vždy na niečom pochytiť. Čo už.

Z tácne som nakoniec vyskúšala z každého niečo. A zapila to vodou. Celú dobu mi hovorili Tarael i Sontar o všetkom na okolo mňa, obrazoch tradíciách. Všetko znelo zaujímavo. No nikde nebola spomienka o mojej rodine. Kráľ...je mojím otcom. Viem ako vyzerá a kým je. No tým to končilo. Vstala som od stola keď sa mi zatočila hlava. Rýchlo som sa oprela. No moje nohy sa podlomili. Rukami som objala hlavu v ktorej som počula hlasy. Sontar s Taraelom ma chytili a zdvihli. Položili na posteľ. ,,Ste v poriadku Aledra?" bolo to prvý krát čo som ich dvoch počula vysloviť moje meno. Hlasy ustali a moje telo akoby znova bolo pod mojou kontrolou. ,,Myslím že áno." šepnem k nim a ľahnem si. Slnko z oblohy pomaly zapadalo, neuvedomila som si kedy prešlo toľko času. No skôr ako som sa nazdala, niekto zaklopal na dvere. Nemal na sebe honosné brnenie skôr niekoľko vrstiev látok a vyzeral ako páv. Bol to vtipný elf, svojím vzhľadom. A v rukách držal akýsi list ktorý si od neho Tarael vzal. Vystrel ho a čítal. Po chvíľke len pozrel na postel. ,,Zajtra začína vaša výučba. A očakáva vás váš ctený otec. Že sa za ním už odvážite i sama." povie scela jasne a zrak uprie na Sontara. ,,Nočná je dnes tvoja, skús to pokašlať." povie a ukloní sa pri čom sa dá na odchod. Sontar vstane a odoberie sa k oknu. Ani v noci ma nečaká samota? Takéto to je? Život? V klietke.