I'm Dragon {DOKONČENÉ}

Kapitola 5 - Telo

Čo to sakra!? Ako to myslí, že teraz som v bezpečí... Začala som zase prudko dýchať....
,,Vieš čo už ma nič neprekvapí."
Nádych, výdych.
,,Serem na to, pozriem to celé a hotovo."
Spustila som to znova.
,,Práve si asi v šoku a ja to chápem. Takže sa ti to pokúsim vysvetliť.
*Nádych, výdych.*
Keď sa narodila tvoja mama, bolo to super, tešila som sa na sestričku. No po pár rokoch sa to skomplikovalo....
Prišlo sa na to, že je nadaná, ale naša mama si myslela, že to je prekliatie...
Poslala ju do blázinca na 4 roky...."
Robíš si srandu!? Wtf!? Chudá moja mama, nechápem ako jej to mohla babka spraviť.

,, Počas tých štyroch rokov sa s niekým skamarátila.
Bol to tvoj otec keď odchádzali z blázinca mali 17 rokov a boli bezhlavo zaľúbený.
Povedala by som ti o jej nadaní viac, ale mne to nikto nechcel povedať....
Nechcela sa k nám vrátiť, kvôli tomu ako sa mama zachovala..."
Ako ani ja by som sa nevrátila...
,, O rok neskôr som dostala pozvánku na ich svadbu."
Mama, či ako ju mám teraz volať, sa usmiala bolo to milé. Musela som sa aj ja usmiať.

,,Bolo to prekrásne a tam mi povedali, že aj tvoj otec je nadaný.
Potešila som sa, že si našla niekoho ako je ona, aj keď som to nechápala...
A potom mi povedali tú najkrajšiu správu."
Zase sa usmiala a rozplakala od šťastia.
,,Povedali, že budem teta. Povedali, že sa ich dieťatko bude volať Raven. Ako tvojho otca mamina"
Usmiala som sa znovu aj ja.

,, Tri roky po tvojom narodení sa zistilo, že existuješ.
Aj keď to svet nemal vedieť....
Začali našu rodinu loviť, snažili sa nás všetkých zabiť...."
Zrazu sa rozplakala. Bolo mi ľúto, že nás chceli všetkých zabiť.
Aj keď som nevedela dôvod.
,, Prišiel za mnou tvoj otec celý od krvi a povedal nech sa o teba dobre starám.
Súhlasila som, keďže sme rodina. No keď som sa ho opýtala, kde je Kate teda tvoja mama neodpovedal...
Ale videla som jeho slzy boli už na kraji. No v tom povedal, že je na peknom mieste a on tam bude o chvíľu tiež.....
Od vtedy sa o teba starám a som tá najpyšnejšia teta na svete, lebo si úžasná. Je mi ľúto, že som ti to nepovedala skôr a aj to, že už tu nie som pre teba. Ale našli má zlí ľudia... Zlato nikomu never nikdy, nevieš čo môže kto *bang.*"

Bolo počuť iba zbraň a ešte k tomu som tu zbraň aj videla ako zastrelila tetu.....
Mala som slzu na kraji, ale povedala som si NIE nedám na javo moje slabé stránky.
Aj keď ma nikto nevidí....
Mama, ehm, teda teta Keyls mi vždy vravela, zostaň silná, nech sa deje čokoľvek.

Prehrávala som si to video asi tisíckrát, no stále som tie informácie spracovávala. Nedávali mi žiadny zmysel. Ako je myslené to, že je nadaná? Úprimne, čo to sakra má celé znamenať?

Takže rekapitulácia:
Moja mama nieje moja mama.
Moja mama je jej sestra.
Je nadaná tak isto ako otec, ktorého stretla v blázinci.
Moja mama a otec zomreli pri snahe chrániť ma.
A moja teta to isté.
Pred čím má chránia som nezistila len, že pred nejakými zlými ľuďmi.
A nemám nikomu veriť.

Woooow, kedy sa môj život tak veľmi skomplikoval.... Ugh, asi si začnem zvykať.

Rozmýšľala som nad všetkých dlho, ale z myšlienok ma vytrhlo kopanie na dvere.
,,IDEM!"
Zišla som zo schodov a išla otvoriť.
Stála tam polícia... Tušila som o čo ide....
,, Dobrý deň, sme detektív Laurens a Jarlons, prišli sme vám dať pár otázok."
,,Poďte ďalej detektívy, ako vám pomôžem?"
Snažila som sa zachovať chladnú hlavu, nech mi zas nehoria ruky...
,,Našli sme telo vašej mami..."
Prehovorila detektívka.
,, Úprimnú sústrasť..."
Povedal druhý detektív.
,,Čo sa stalo?"
Bola som mimo, bolo to vidieť na mojom pohľade, teda chcela som aby si to aj mysleli...
,,Niekto ju strelil do hlavy, našli ju smetiari v odpadkoch..."
,,Kto by mohol spraviť niečo také strašné!?"
Vkuse som pozerala do blba.
,, Nevieme, preto sme sa vás prišli opýtať, či nemala nejakých nepriateľov, alebo ľudí čo ju nemali radi."
,,Nie, nemala, všetci ju mali radi, s každým sa vedela porozprávať."

Ešte mali pár otázok, no takých o ničom, ale to posledné čo povedali má zarazilo.
,,Potrebujeme, aby ste zajtra prišli identifikovať, či sa naozaj jedná o vašu mamu..."
Nepozreli sa mi ani jeden do očí.
Zostala som v šoku. No odpovedať som musela.
,,Dobre o koľkej a kam?"
,,O 12-tej a do Jeffersnovej márnice."
,,Budem tam."
Detektívi sa usmiali a išli k dverám.
,,Dovidenia a ďakujeme za váš čas."
Povedali naraz.
,,Dovi..."
Na viac som sa nezmohla.

Ďalší deň som vyzerala ako mŕtvola, celú noc som nespala a neviem ako zareagujem, keď uvidím jej telo...

Už bolo 11:55, stála som pred Jeffersnovov márnicou a rozmýšľala či sa neotočím. Keď v tom ma chytil niekto za rameno a povedal,že to zvládnem, že je tu so mnou.
Otočila som sa a vôbec nechápala čo sa deje, kto je ten človek... No čo už, to vyriešim neskôr. Vošla som dnu a ten muž so mnou.
,,Vy ste Raven Rogers?"
,, Áno, som."
,,A vy ste?"
,,Jej ujo z druhého kolena."
Usmial sa.
,,Potrebujem vaše meno pane.."
,, Oh, áno Kyle Hardson."
,, Môžete ísť dnu."

Vošli sme dnu, ale stále som nevnímala čo sa deje. Zaviedli nás do zadu k boxom s mŕtvymi a jeden vytiahli.
Odkryli ho a opýtali sa ma či je to ona. Pozerala som na jej bezvládne telo asi 5 minút a nevnímala nič okolo.
Po dlhšej dobe som odpovedala.
,,Je to ona."
,,Ďakujeme za spoluprácu."
Bez duše som odišla.

Cestou domov so mnou išiel aj ten Kyle...
Liezol mi to na nervy. Zabuchla som mu pred nosom. Počúvala som už len ako niečo hovorí.
Ale bolo vo mne strašne, veľa hnevu neviem, čo ma štvalo viac. Ten fakt, že sa mi celý život posral, alebo ten fakt, že mi vraždili, možno ešte vraždia rodinu. Mala som strašné nervy....
Padla som v strede miestnosti na zem....
Začala som kričať od toľkého hnevu.
Všetko začalo horieť, ale, že úplne všetko pozrela som na mňa a aj ja som celá horela, ale cítila som čerstvý vánok.
Bolo mi to jedno, bolo to nádherné.
Až do kým sa mi nezahmlelo pred očami....