Please, don't

nine

Zľakla som sa až tak, že som padla zo stoličky na ktorej som do teraz sedela.

"Si v poriadku princezná?" Spýtal sa ma zrazu ten hlas a ja som hneď vedela o koho ide.

"William, hej som len som sa zľakla." Povedala som mu dvýhajúc sa zo zeme.

Gitaru som vrátila do stojanu a zobrala som si zo stola svoju kabelku. Všetko som robila rýchlosťou blesku. Nechcela som sa s ním rozprávať.

"Hej hej spomaľ kovbojka. Kam sa tak ponáhľaš?"

"Nooo.....chcela by som už ísť domov." Prešlapovala som nervózne z nohy na nohu. Pozrela som na hodinky a dych sa mi zasekol v krku. Pol šiestej. Do riti to som tu bola tak dlho? Veď to nie je možné. Dylan ma zabije.

"Fajn, zveziem ťa." Preťal ticho Will.

"Nie. To je fajn prejďem sa." Pokúsila som sa usmiať, aby moje slová pôsobili dôverihodnejšie, no podľa jeho pohľadu som zistila že mi to asi veľmi nevyšlo.

"Nevyzeráš že by sa ti chcelo práve prechádzať. Skôr by som povedal že by si sa bála. Veď už teraz si bledá ako stena a to si ešte stále vnútri." Uškrnul sa.

"Fakt je to v pohode. Zvládnem to neboj." Vlastne by sa mi možno trošku hodilo keby ma zobral. Nemeškala by som až toľko. Nie. Bože nad čím to premýšľaš Hale. Dylan by ma zabil.

Will sa nadýchol a začal.

"Princezná. Vonku sa už stmieva a ty nevyzeráš že by si bola zrovna typ ktorý by obľuboval nočné prechádzky cez tmavé uličky. A ešte k tomu New York nie je práve najbezpečnejšie miesto. Čo ak sa ti niečo stane? Takže takto. Ak nepôjdeš somnou nepustím ťa vôbec." Vydýchol a po jeho monológu ostalo ticho.

Fajn Ema. Ak sním teraz nepôjdeš Dylan ťa zbije fakt dosť lebo budeš meškať minimálne dve hodiny. Ak sním pôjdeš budeš riskovať. Buď ťa zbije o niečo menej lebo budeš meškať len hodinu alebo si všimne že ťa doviezol Will a dopadne to veľmi zle.

"Tak?" Spýtal sa Will s nádejou v očiach.

"Fajn. Pôjdem ale prosím musíme sa pohnúť." Willovi sa oči zaleskli ako keď dáte malému dieťatku hračku.

Chytil ma za ruku a ťahal cez celú školu, vchod až na parkovisko.

"To je tvoje?" Ukázala som na biely Land Rover.

Will sa zasmial. Až teraz som si všimla. Má naozaj nádherný smiech.

"Tamto je moje" zdvyhol prst a ukázal na motorku ktorá stála vedľa auta.

"Nie nie nie. Tak na to ja nesadnem." Začala som sa vspierať. Naozaj nemusím motorky. Príde mi to ako hazard so životom.

"Kľud princezná okej?" Will na mňa pozrel a chytil ma za obe ruky.

"Bude to v poriadku. Budem opatrný fajn?" Pozeral stále na mňa.

"Ja sa bojím." Povedala som priškrteným hlasom.

Will ma potiahol k sebe a svoje ruky obtočil okolo môjho pása.

"Bude to v poriadku princezná," šepol a vtisol mi krátky bozk do vlasov. "len mi ver."

Odtiahla som sa a nakoniec som teda kývla hlavou na znak súhlasu.

"A kam ťa vlastne veziem?"

"Stamford. Hovorí ti to niečo?" Spýtala som sa ho dúfajúc, že bude vedieť kam ma má zaviesť.

"Bože princezná, ty si šialená. Ty si akože chcela ísť do Stamfordu pešo?"

"Noo...buď by som našla nejaký spoj, alebo by som šla pešo." Priznala som a on len pokrútil hlavou.

"Tak poďme lebo týmto tempom tam nebudeme ani zajtra."

Podal mi prilbu a ja som si ju nasadila na hlavu.

"Inak s tou gitarou ti to ozaj išlo." Povedal a odhalil jeho biely chrup.

"Nie to som len tak skúšala." Musela som sa červenať ako paradajka.

"Ako myslíš." Vysadol na motorku a ja hneď za ním. Otočil kľučikom a ten pekelný stroj vydal naozaj hlučný zvuk.

"Pripravená?" Spýtal sa ma a ja som obmotala ruky okolo jeho pása.

Otočil sa a pridal plyn.