Adam a Eva

Untitled Part 1

Maddison kráčala sivými, škaredými a znečistenými ulicami Ottawy, po lícach jej stekali slzy a v hlave sa jej vírili myšlienky. Práve jej totiž zomrel starý otec. Bol jediná rodina, ktorá jej ostala. Nebol to obyčajný starý dôchodca, ktorý celý deň len pozerá televízor a frfle. Jej dedko bol jedným z najzáhadnejších osobností 21.storočia. Bol totiž vynálezcom cestovania v čase. Svojím spôsobom. Tú technológiu si vlastne nikdy nedal patentovať. Pokiaľ vedela, presunul sa v čase len jediný raz. Asi pred tridsiatimi rokmi.

Zničilo ho to. Už nikdy sa o to nepokúsil znova. Spôsobuje to totiž strašnú radiáciu, ktorá ho skoro zabila. Je rakovinotvorná. Skoro ho to zabilo, no akosi sa mu to podarilo rozchodiť. Musel však zvyšok svojho života prežiť v úplne zničenom tele plnom zhubných nádorov. Až teraz konečne dostal šancu odpočívať v pokoji. Jeho zdravotný stav však nebol jediné, čo ho odradilo. Niečo na svojom výlete videl alebo zistil, niečo čo ho prekvapilo, šokovalo, či dokonca vydesilo. Nikomu nepovedal, čo videl. Viacerí sa ho pýtali, no nič sa nedozvedeli. Až dnes, v jeho posledný deň, povedal Maddison viac ako hocikomu inému. Maddison si prehrávala ten rozhovor v hlave znovu a znovu. Nepovedal jej všetko. Ani zďaleka. Povedal jej len, že zistil pravdu. A daroval jej knihu. Starú, zaprášenú knihu. Bola veľmi stará a krehká. Stránky boli až také krehké, že na miestach praskali.

Otvorila ju, až keď bola doma. Začítala sa do prvej stránky.

Deň prvý

Volám sa Teagan Angelsová. Mám trinásť rokov. Dnes je posledný deň roku 2069 a ja som sa rozhodla písať si denník. Veď kto vie, možno jedného dňa bude moje rozprávanie užitočné pre archeológov alebo budúce generácie.

2069? Maddison sa zarazila. To bolo len pred rokom. Teda pred trindsiatimi rokmi to bola budúcnosť- o 29 rokov. Prečo práve vtedy? Jediný spôsob ako to zistiť bolo pokračovať v čítaní.

Dnes odlietame. Je to symbolické. Na nový rok, nový začiatok. Lenže tentoraz je ten začiatok naozaj nový a zmena prelomová, obrovská. Nič už nebude také ako pred tým. NIKDY. Vec sa má takto- opúšťame našu planétu.

Počkať- čo?!

Presne tak. Sťahujeme sa na druhú. Našu susednú planétu.

Mars? Alebo Venušu? Ale veď tam sa nedá žiť! Nikto sa o to nikdy nepokúsil. Za celých 2070 rokov tam nepristál jediný človek. Ani na jednej z planét našej slnečnej sústavy.

Veľmi pekná je. Taká modrá. So zelenými fliačikmi. To modré je vraj voda. To je dobre. Na Marse sa nám už skoro všetky zásoby vyčerpali.

Marse? Takže ľudia predsa len boli na Marse? Alebo je možné, že by toto bol denník nejakej mimozemšťanky?

Prečo? Pravda je, že sme ich všetky minuli my. Ľudia.

Tak nie.

Je to od nás strašne podlé. Odporné. Bývala to taká krásna planéta. Údajne. Ja som ju v plnej kráse nikdy nevidela. Narodila som sa do chátrajúceho a zničeného sveta. Rieky vysychajú a ľudia po celej planéte umierajú od smädu. Už aj naša pôda naberá čudnú červenkastú farbu, kyslé dažde rozpúšťajú naše pamiatky, ktoré sú už tisícky rokov staré a vyhľadávané turistické destinácie a všetci musíme nosiť rúška, inak hrozí, že by sme sa v tomto smogu mohli zadusiť. My sme ju takto zničili. Toto sme Marsu urobili my ľudia. Tá pekná modrá planéta je naša jediná nádej. Máme vážne šťastie, že je tak blízko. Hoci... Čo ak o 2000 rokov bude na tom tá pekná planéta úplne rovnako ako teraz Mars? Zničíme ju? Vedci tvrdia, že je úplne neobývaná a môžeme sa tam nasťahovať. Má ideálne podmienky- presne ako predtým Mars, Venuša a Eden. Kyslík. Pitná voda. Ideálna vzdialenosť od našej najbližšej hviezdy- Slnka. Teplota je ideálna a vyzerá to tak, že sa to tam doslova hemží iným životom, takže od hladu tiež nepomrieme. Skrátka, mladá, neporušená príroda. Ešte ju nemal kto zničiť. Neboli sme tam totiž my. To sme proste my ľudia. Sme sebeckí. Sme neohľaduplní. Sme deštruktívni. Nevážime si, čo máme. Niekedy sa vážne hanbím za svoj druh. Ostatní tvrdia, že ľudia sú najinteligentnejší a najdokonalejší tvor v celom vesmíre. Veď kto iný dokáže vyrábať rakety také dokonalé ako my? S raketovým inžinierstvom máme bohaté skúsenosti, to iste už viete. Deti sa to učia už v škole. Akoby to bolo niečo, na čo by sme mali byť pyšní. No nie je, jasné, že nie je! Veď sa nad tým zamyslite. Vyzerá to tak, že prví ľudia sa objavili na Edene zhruba pred 5 miliónmi rokov. Spočiatku žili v jaskyniach a boli odkázaní len na lov a zber, no potom začali ľudia stavať domy. A vtedy to začalo ísť pekne dolu vodou. Učili sme sa, že Eden bol veľká planéta so skoro neobmedzenými prírodnými zdrojmi. Skoro neobmedzenými. Pretože, keby boli naozaj neobmedzené, neboli by sme ich všetky vyčerpali a nemuseli by sme sa sťahovať. Vraj jeden geniálny astronóm objavil planétu v inej slnečnej sústave. Veľkú, no nie až takú veľkú ako Eden. Veľmi peknú, modro-zelenú, blízko centrálnej hviezdy. Nazval ju Venuša. Všetci sa potom dvomi obrovskými luxusnými raketoplánmi, zvanými Adam a Eva- Adam bol prvá trieda a Eva menej luxusná, druhá- prepravili na Venušu. No, a o 2090 rokov neskôr, keď bola aj Venuša nenapraviteľne zničená, sa celé ľudstvo znova presťahovalo. Na Mars. A teraz sme zničili aj ten. Nemám z toho dobrý pocit. Niežeby som tu chcela zostať, to nie, ale skrátka, cítim sa zle. Hnevám sa na celé ľudstvo. Málokto si to uvedomuje, no ja viem, čo naozaj sme. Sme parazity.

Maddison sa zhlboka nadýchla. Snažila sa usporiadať si myšlienky, no v hlave jej vírili otázky. Je to všetko pravda? Sme naozaj parazity? Takže toto nie je naša rodná planéta? Keď nenapraviteľne zničíme aj Zem, kam ďalej pôjdeme? Presťahujeme sa? Ale kam? Na Venušu ani Mars ísť nemôžeme. Ani na žiadnu inú planétu našej slnečnej sústavy. Navyše, za tých 2070 rokov sme sa veľmi nepohli , čo sa týka objavovania vesmíru. Boli sme len na Mesiaci a späť. Prečo sa preboha nedokážeme poučiť? Už sme zničili štyri planéty! Koľko ďalších ešte zničíme, kým sa poučíme? Poučíme sa my niekedy vôbec? Maddison išla z toľkých otázok prasknúť hlava. Potom si niečo uvedomila. Nikto o tomto nevie. Nikto nepozná skutočnú históriu ľudstva. Prečo? Keď sme ešte žili na Marse, učili sa to ešte aj deti v škole. Prečo teraz nie? A vôbec, keď sme boli dosť civilizovaní na vesmírne rakety, ako to že sme na Zemi začínali znova od nuly? V jaskyniach, ako na úplnom začiatku. A prečo sa to tak skomolilo a my sme si mysleli, že Adam a Eva boli ľudia? Kde sa to celé dokašľalo? S veľkou nechuťou sa pustila znovu do čítania. Nasledovalo pár stránok o lete v raketopláne. A potom... nič. Vôbec nič. Prázdne stránky. Až na úplnom konci, na poslednej stránke našla odkaz od svojho dedka.

Milá Maddie,

teraz, ako to čítaš som už mŕtvy. A ty máš určite kopu nezodpovedaných otázok. Tu máš teda odpovede. Všetko je to pravda. Je to skutočný, pravý a nefalšovaný denník Teagan Angelsovej. A ona sa naozaj narodila a vyrástla na Marse. Na svojej prvej a jedinej ceste v čase som cestoval na úplný počiatok. Do skorého paleolitu. Chcel som skrátka vidieť, ako skutočne vznikli ľudia. A čo som videl? Najprv dve obrovské predmety blížiace sa k zemi nadzvukovou rýchlosťou. Boli to ich raketoplány. A ja som sa stalo svedkom veľmi škaredej nehody. Bolo to strašné. Adam a Eva drvivo dopadli do Indického oceánu. Ich rakety boli také veľké, že spôsobili obrovskú prílivovú vlnu. Čakal som, kým sa more upokojí. Bol som zvedavý, či to niekto prežil. Prežil. No bolo to iba mizivé percento, zo všetkých ľudí na lodi. Medzi nimi bola Teagan. Múdre dievča, ona. Bol som pritom, keď sa rozhodla všetkým, čo prežili, prehovoriť do duše. Vraj by bolo lepšie, keby históriu vymazali. Nech budúce generácie radšej nevedia, čo sme zač. Takto to je lepšie. Začať znova od nuly. Nech to vyzerá, že sme sa na tejto planéte narodili. Že sem patríme. Radšej nech si túto planétu vážime a zostaneme na nej nadobro akoby sme ju mali opäť hneď zničiť, s vedomím, že sa môžeme zasa presťahovať a že tam vonku nás čakajú tisíce ďalších planét, ktoré môžeme pokojne celé vyčerpať. Boli to naozaj múdre slová. Dokonalý príhovor. Presvedčila všetkých, všetkých dospelých. Nebolo ich tam síce dokopy ani sto, ale aj tak to bol úspech. Vlastne ich nahovorila na to, aby si dopriali luxusné vily a nasťahovali sa do jaskýň. A chvíľu to bolo takto dobre. Príbeh o Adamovi a Eve sa síce zachoval, ale trošku pozmenený. Lenže vyzerá to tak, že my ľudia sme predsa len nepoučiteľný. Nič si nevážime. 4 milióny rokov neskôr a táto planéta je zničená, presne ako tie predošlé. Otázka znie- koľko planét ešte takto znečistíme, ekosystémov narušíme a druhov vyhubíme? Poučíme sa my vôbec niekedy? Čo ak sa vlastne nikdy nemáme poučiť? Čo ak je to tak ako povedala Teagan? Sme parazity. Toto je náš spôsob života. Parazitizmus. Žiadna symbióza. K tomuto názoru sa prikláňam. Toto je už naša štvrtá umierajúca a chátrajúca planéta. Tak a teraz sa ťa pýtam drahá Maddie, na koho stranu sa postavíš? Príroda alebo ľudstvo? Iba jedna môže vyhrať. Ak sa rozhodneš pre ľudstvo, tak zverejni tento denník a prehovor. Povedz vláde, že jediný spôsob ako nás zachrániť je nadobro opustiť zem a že by mali venovať všetky peniaze vesmírnemu výskumu. A ak sa rozhodneš pre prírodu, nuž choď do suterénu. Nikdy som ti to nepovedal, no nachádza sa tam môj tajný labák aj s prototypom môjho časostroja a množstvom iných nebezpečných vecičiek. Vezmi si jednu laserovú zbraň a vráť sa do toho istého času a na to isté miesto ako ja. Musíš všetkých zlikvidovať, Maddie.

Ľúbim ťa, a verím že sa rozhodneš správne.

Tvoj dedko.