Rozpoltení

1.

Vždy, keď som svoj výjav pozorovala v zrkadle mi hlavou behalo nespočetné množstvo myšlienok. Predovšetkým tých negatívnych. A povedala by som, že posledných pár mesiacov už len tie. No najviac som aj tak pociťovala znechutenie a nebolo to len kvôli tomu, že som mala pár kíl navyše, i keď mi to vadilo každý raz, keď som v škole kráčala vedľa tých vychudnutých zbohatlíčok, ktoré o sebe vedeli viac než bolo nutné.

Ale prekážalo mi na mne aj ďalšie množstvo iných vecí. Jednoducho som bola nanajvýš znechutená sama zo seba.

Adora, tá chodiaca odpornosť.

Nebolo na mne nič pekné ani príťažlivé, teda aspoň ja som mala problém nájsť čo i len jednu jedinú vec.

Slovo sebavedomie mi nič nehovorilo a nič také by ste u mňa nenašli.

Keď som prechádzala popri ľuďoch, je jedno či na chodbách školy alebo vonku, mala som chuť zakryť si tvár vždy, keď na mňa niekto pozrel. Vtedy mi v hlave behali tie najhoršie možné myšlienky a mala som pocit, že sa každý na mne smeje, že ma ohovára a vraví si aká som nechutná. I keď by mal vlastne pravdu.

Alebo som chcela jednoducho len ujsť a navždy sa zavrieť medzi štyrmi stenami svojej izby.

Občas prišli stavy, kedy som si myslela, že vhodné by bolo, keby ma niekto zavrel do cirkusu a ľudia by sa na mne zabávali.
Pretože to robia, len s tým, že nie som zatvorená.

Komplexy ma úplne pohltili a nútili ma porovnávať sa s ostatnými, čo bol v mojom prípade veľmi zlý nápad. Vždy to dopadlo ešte horšie a môjmu stavu to vôbec nepomáhalo.

Ráno po zistení toho, že som sa opäť prebudila, ma okamžite chytila úzkosť a strach mi takmer ani nedovolil vstať z postele. Znamenalo to, že znovu musím čeliť krutému svetu a ľuďom v ňom. Takže som vždy so slzami v očiach hypnotizovala strop steny a v hlave skladala tie najhoršie možné scenáre každého jedného dňa. Až mi napokon zostalo len pár minút počas ktorých som sa prinútila konečne vyliezť a s odporom si niečo na seba obliecť.

Niečo veľké, dlhé aby som dokonale zakryla celú postavu. Vždy mi to pomáhalo cítiť sa lepšie. Nie len kvôli tej postave, ale mala som pocit bezpečia.

Po príchode na to odporné miesto mi automaticky klesla nálada na bod mrazu a pri pohľade na ostatné dievčatá, ktoré poväčšine vyzerali ako vystrihnuté z módneho časopisu som chcela utiecť a už nikdy sa sem nevrátiť.

Dokonalý make-up, oblečenie, chôdza, prejav... zatiaľ čo ja som bola ako chyba v systéme. Tá iná, tichá a divná.

Dosť často som premýšľala nad tým aké by to asi bolo byť v ich koži, čo i len na jeden deň. Bol by to určite oslobodzujúci pocit konečne sa nebáť vyjsť medzi ľudí. Zažiť ten bezstarostný život a byť konečne tá obľúbená. Byť niečo viac. Nebyť chyba systéme, ale pohon, ktorý všetko riadi.

Potom tu bol niekto ako Rainer Rainbow. Ten milý, bezchybný, ktorý vždy vedel, čo povedať alebo urobiť. Chodiaca dokonalosť. Zlatíčko tejto školy. Ten, ktorý nemal na svojom konte žiadny prúser, priestupok, bol vzorný a mal dobrý prospech. Učitelia ho proste zbožňovali.

Vlastne Rainera Rainbowa zbožňovali všetci.

Niečo mi na ňom však nesedelo a nemohla som veriť tomu, že by bol naozaj tak bezchybne dokonalý. A nebyť toho, možno by som konečne mala niečo spoločné s ostatnými. Niečo tu predsa len byť muselo. Niečo v čom nevynikal, v čom nebol dobrý alebo čo mu jednoducho len nešlo. Tak to jednoducho nefunguje.

A ja zistím, čo skrývaš Rainer. Skôr či neskôr.