UNESENÁ [M&M] ✔

6.

Ideme už asi hodinu. Veľmi sa nudím.

,,Ako sa voláš?" spýtala som sa ho z ničoho nič

,,Ehm... Martinus" povedal tichšie

,,Martinus Gunnarsen?" zaklonila som hlavu a zavrela oči

,,Hej, prečo?" spýtal sa nechápavo

Za prvé: niečo si overujem.
Za druhé: nebojí sa že ho nahlásim na polícii ak sa mi podarí ujsť?

,,Ty chujus jeden" rozplakala som sa

,,Čo si dovoľuješ?" zdvihol hlas

,,Tvoj brat. Marcus. Dvojča. Narodeniny 21.2." vravela som mu medzi vzlyky

,,Odkiaľ to do pekla všetko vieš?" zúril a rukami drvil volant

,,Odtiaľto" povedala som a ukázala mu moju tapetu

Bola tam presne tá istá fotka ako v rámiku.

,,Si tak naivná Bettanie. Myslíš si že to to uverím?" odfrkol si

,,Martinus! Odkiaľ by som to asi všetko vedela?" spýtala som sa ho zúfalo

Bol ticho. Premýšľa? Uveril mi?

,,Mne je to jedno. Ja si plním len svoju prácu" povedal a dal mi dosť najavo že to už ďalej nechce riešiť

Pozerala som sa z okna. Nič zaujímavé. Tma, stromy a tma. Nič viac.

Po chvíli sa mi začalo driemať až som na koniec zaspala.

*Po pár hodinách*

Zobudila som sa v niakej miestnosti. Som priviazaná o posteľ a nemôžem sa hýbať. Bol tu stôl, dve stoličky a jedno okno ktoré malo rozmery 30×50 cm. Nulová šanca na únik. Oh, a ešte tu sú dvere.

Zrazu dnu vošiel Martinus. V ruke mal pohár vody. Podišiel ku stolu a položil tam tú vodu.

Zrazu sa na mňa otočil. Pomalými krokmi sa ku mne blížil a naháňal mi strach. Bála som sa ho. Marcus ho opisoval ako veľmi milého, príslušného, vtipného a ironického chlapca. Nemohol sa za rok takto zmeniť.

Martinus si na mňa sadol obkročmo a prechádzal mi po bokoch. Pohladil má po líci a úškrnul sa. Dal mi dole tričko a prstami mi po ňom chodil. Za iných okolností by ma to šteklilo ale teraz určite nie.

Pomaly mi sťahoval nohavice a prezeral si moje nohy.

Wtf?! Chlapec sa pomiatol? Čo je na mojich nohách zaujímavé?

Dobre. Pochopila som to až keď si vytiahol vreckový nôž. Priblížil sa hranou k môjmu stehnu a hneď som vedela koľká bije. Rozplakala som sa a to sa má ešte nedotkol. Pomaly mi spravil asi päť centimetrový zárez. Našťastie nie hlboký. Ale bolelo to jak hovado.

Nôž utrel od MOJEJ krvi a odložil si ho. Pomaly mi stiahol aj spodné prádlo.

Okeeej najtrápnejšia a zároveň moja najhoršia chvíľa v živote. Prečo si vybral práve mňa?

Snažila som sa kopať nohami ale moc mi to nešlo keď na mne sedel. Obkročmo.

Ruky som mala v putách na čele postele. Môj plán na útek asi nemá zmysel. Že?

Snažím sa to brať pozitívne to že ma o chvíľu znásilní ale asi sa mi to nedarí.

,,Bojíš sa babygirl?" spýtal sa s úškrnom a rukou mi prešiel po vnútornej strane stehna

Znie to divne. Ale vzrušilo ma to. Začal mi bozkávať podbrušku a to bolo stokrát horšie. Díky bože. Ešte budem nadržaná nie?

Keď som takmer vzdychla prestal. Iba som sa na neho nechápavo pozrela a zamrnčala?

Ľudia? Na čom si idem? Mne už preskočilo!

,,Na dnes stačilo bæ" žmurkol na mňa a odišiel

Bože. Vyzlečie ma ale naspäť ma neoblečie. A tak som si ostala nahá ležať na posteli. Ešte aj tú posratú vodu tu nechal. Na čo mi je keď na ňu nedociahnem? Keď mám ruky v putách? Dúfala som že sa aspoň vráti.

Ale nevrátil sa. Nechal ma tu. Samú. Opustenú. Vyzlečenú. Zranenú.

Chcem ísť domov. Chcem sa skontaktovať s Marcusom. Chcem aby bol teraz pri mne. Chcem aby mi povedal že všetko bude ako predtým. Chcem byť znova s ním.