JIMIN POV.
Sedel som vonku na lavičke a čakal kedy príde Yoongi. Už skoro hodinu mešká. V rukách som žmolil telefón v spotených rukách. Ani sa nečudujem že mi po chvíli telefón padol.
,,Čo robíš." ozval sa hlas za mojim chrbtom. Postavil som sa z lavičky a otočil sa ku známej osobe ktorá ju obišla a následne objala ma. Môj telefón zdvihol a podal mi ho.
,,Dávaj si naň pozor. Kto bude robiť tie úžasné fotky." zasmial sa a postrapatil mi moje teraz ryšavé vlasy.
,,Tak čo by si dnes chcel robiť?" spýtal sa ma keď sme sa vzdialili od jeho domu. Mykol som ramenami a ďalej sa díval do zeme na svoje staré adidasi.
,,Si poriadku? Nejako málo rozprávaš." Zas som len mykol ramenami. Chytil ma za ruku a prinútil ma zastať. Pozrel som sa do jeho čiernych očí. Tie sa dívali do tých mojich. Bradu mi chytil voľnou rukou.
,,Dobre vieš že ti to nezožeriem. Hovor." ako to hovoril približoval sa ku mne až kým nebol úplne pri mne. Tvár som odvrátil a on si uvedomil čo spravil. Pustil ma a pokračovali sme v chôdzi. Celá cesta ubehla v tichu. Inokedy kričíme a smejeme sa a robíme blbosti ale dnes sme sa obaja dívali na svoje topánky a cestu pred nami.
,,Kamo to sú Tae s Jungkookom ideme okolo nich alebo preč?" vyzeral že ich nechce stretnúť a ja som to mal tak isto. Prikývol som a už sme išli inou cestou.
,,Som celkom hladný ideme si niekde sadnúť?" opýtal som sa celkom po dlhej dobe. Yoongi kývol hlavou a smerovali sme to do najbližšej reštaurácie. Sadli sme si za voľný stôl a čakali na čašníka. Po chvíli prišiel a mi sme si objednali. Jedlo nám doniesli len mi sme si nemali stále čo povedať.
,,Jimin...viem že to je blbé sa ťa spýtať ale si zamilovaný?" položil mi otázku. Moje oči sa presmerovali na neho. Jeho tvár bola smutná a moje líca naberali červenú farbu. Neodpovedal som. Sklonil som hlavu a ďalej sa venoval jedlu.
,,Jimin ja len ž-."
,,Prosím neriešme to. Je to blbosť. Nič čo cítim." skočil som mu do reči. Nechcem dnes počúvať tie jeho rodičovské keci. Po tom čo som spoznal Jina som si myslel že on je najväčšia mamka na svete ale to potom nemohol prísť Yoongi. On bol potom ticho. Keď sme dojedli každý sme zaplatili a rozišli sa svojim smerom. Bolo to tak lepšie. Neprotestoval mohol vidieť že by mu to nepomohlo. Prešiel som si na schody pred mojim domom. Pozrel som sa na telefón. bolo desať hodín večer. Odomkol som ho a vytočil Joonove číslo.
,,Jimin čo chceš vieš koľko je hodín a ja zajtra musím skoro stávať tak mi to prosím rýchlo povedz." znel trochu nahnevane ale zmenil sa keď započul moje vzliky.
,,Jimin si oka?" rozplakal som sa ešte viac.
,,Vie to!" zakričal som do telefónu. Iba Joon vedel čo cítim k Yoongimu. Iba jemu som sa to odvážil povedať.
,,Tak to je dobre nie?"
,,Nie Joon on, on si mysli že je to niekto iný." moje oči stále púšťali slzy.
,,Tak choď za ním a povedz mu to do očí." ozval sa Joon po menšom tichu. Náš hovor vypol a ja som hodil telefón niekde do kríkov od nervov. Po hneve prišiel na mňa smútok. Vybehol som z dvora a smeroval som si to ku Yoongimu domov. Zaklopal som na dvere a čakal kedy mi ich otvory. Dvere sa po dlhšej chvíli otvorili. Objavil sa tam Yoongi.
,,Och ahoj Jimin. Myslel som si že sa so mnou nechceš baviť." Nahodil prekvapený výraz.
,,No vieš Yoongi len ti chcem povedať niečo moc dôležité." Usmial som sa na neho.
,,Jimin rad by som si to vypočul a teraz neni dobrá doba na to. Je tu môj kamarát zo strednej a chcel by som sa mu venovať. Vieš dlho sme sa nevideli tak si máme čo povedať." Zmohol som sa na slabé ahoj a odišiel. Zahol som do najbližšieho baru. Objednal si jednu potom druhú vodku a tak to pokračovalo ďalej.
