Arcadia..16 ročne dievča ktoré bojuje sama so sebou. Snaží sa vysporiadať s problémami, ktoré si narobila a s tými, ktoré iba prídu.
V tomto príbehu sa bude Arcadia vyrovnávať aj neštandartým spôsobom s nešťastnou láskou, ktorú jej spôsobil Ray McCo...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Ráno... Jedna z najťažších časti dňa. Teda aspoň pre mňa. Viete aké je ťažké vstať ráno s bolesťou hlavy a pocitom neskutočnej nevoľnosti? Chce sa mi až plakať len keď si na to spomeniem. Ak sa pýtate či ide o opicu. Ide. Niekedy to ani nie je opica ale zvyk môjho tela. A dnes je presne začiatok nového školského roka alebo ako pre niekoho možno úplne nový začiatok, kde môžu ukázať svoje nové falošné ja, ktoré si trénovali celé dva mesiace.
Po nejakom tom čase som sa rozhodla vstať. Moje rýchle kroky smerovali priamo do kúpeľne kde som vyzvracala asi cely včerajší deň. Hneď som sa postavila do vane a dala si studenú sprchu. Umyla si zuby a urobila vlastne všetky hygienické potreby.
Čo sa týka líčenia... Neviem to, ale keďže tam všetky tie štetky budú zamaľované viac ako dievčenské kinder vajíčka, tak by som nemala vyčnievať. Preto som zvolila svetlejšie hnedé tiene, čiernu linku, samozrejme špirálu, zvýraznila máličko obočie čiernym tieňom a na ústa si dala veľmi tmavý hnedý rúž. Moja izba so všetkými zbytočnými vecami. Zvolila som čierne obtiahnute šaty tesne nad kolena a na vrch som si ešte dala tmavo zelené croptopove tričko. Vzala som si do ruky jablko a nasadla do auta kde ma čakal už otec. " Máš neskutočne kruhy pod očami. Mohla si si s tým niečo urobiť" povedal a zaťal zuby. Otec moju výchovu nikdy nezvládal. Hlavne kvôli mne nás mama opustila.
Zastavili sme pred mojou novou školou. Nastupovala som presnejšie na súkromnú strednú školu do prvého ročníka na právo. Vedela som, že toto nebude prechádzka ružovou záhradou. No inde ma nevzali.
Všetci sme boli vo veľkej zasadacej miestnosti. Sedela som hneď v strede. Bola som úplne v novmom prostredí, presťahovali sme sa do Austrálie v polke prázdnin. Vtedy keď moja mama zistila čo som naozaj zač.
Po hodinovom monológ nás konečne pustili. Zobrala som do ruky mobil a snažila sa dovolať otcovi. Nech teda po mňa príde, že už sme skončili. No mobil mi nedvíhal. Ako naschvál vážne... Rozhodla som sa teda počkať niekde na kraji. Všade okolo pribúdali ľudia a kópili sa namyslene kurvičky s ružovými kabelkami.
Po hodine som tam. Zostala stať už len ja a nejaky starší čierny jeep s tmabimy sklami. Chcieť či nechcieť musela som ísť domov pešo. Ta predstava sa mi sice vôbec nepáčila. No nič iné mi nezostalo. Mala som obuté vysoké nepohodlné topánky v ktorích som ledva chodila. Cesta domov autom trvá skoro hodinu. Môj hnev po 10 minútach vystriedala neskutočná bolesť. Mala som odreté nohy z topánok a nebola som ani v polke. Vošla som do maleho obchodíku. Bola tam iba staršia vystresovaná predavačka a mladý chlapec ktorí nahnevane niečo kričal do mobilu. Musím sa priznať že vyzeral celkom pekne no mohol mať tak 18 až 19. Čo je pre mna už trošku veľa ale stále lepšie ako keby mal 60. Bol čierno vlasti, vysoký a mal ostrejšie rysy tváre. Zašla som k pokladni a zakúpila si leukoplasty.
Bola som už skoro na odchode kedy som sa rozhodla otestovať svoje šťastie. Vrátila som sa späť k pokladni. "Prepáčte, chcela by som ešte jedny L&M-ky" povedala som jej a zahryzla si do spodnej pery čakajúc čo povie. "Sleč..." začala no hneď stichla a vystrašene sa pozrela vedľa mňa. "Nejaký problém pani Marta?" opýtal sa mladý chalan nenadšene pozerajúc na staršiu pani za pokladňou. Srdce sa mi rozbušilo a čakala som na to čo príde. "Noo slečna si pýtala L&M-ky, ale.. " začala s roztraseným hlasom. "Ale!?" skočil jej do reči. Nebolo mi veľmi príjemné tam stať. Pani vyzerala veľmi vyplašená. Mala som chuť odísť chvíľu som aj váhala. "Ja.. Radšej pôjdem" povedala som a otočila sa na odchod. No on ma chytil za zápästie a potiahol späť. "Bude to na účet podniku" povedal a pozrel sa nahnevane na predavačku. Predavačka mi ihneď podala škatuľku. Zobrala som si ju, poďakovala a odišla veľmi rýchlom krokom, pri ktorom som zabudla aj na malé odreniny na nohách.
Sadla som si na najbližšiu lavičku kde som si vydýchla. Chôdza na takýchto topánkach by sa mala brat ako šport. Opatrne som si vyzula topánku, nebol to jeden z tých pekných pohľadov. Snažila som si odreniny na oboch nohách zalepiť a ošetriť najlepšie ako som len vedela. Zvyšok cesty som šla naboso. Bolo to pre mňa pohodlnejšie ako ísť v tých topánkach.
Už bol večer keď som konečne došla domov. Bola som pripravená otcovi vynadať. No doma nikto nebol. Využila som to a do pohára som si teda naliala bielo vino a šla si dať horúci kúpeľ. Bola už dosť tma keď som z vane vyliezla. Zišla som na dolné poschodie zohriať si jesť a počkať na otca v obývačke pri telke.
Ahojte:). Po dlhej dobe som sa zasa rozhodla niečo napísať. Za každú radu alebo typ aj za kritiku budem rada. Bola by som tiež rada ak by ste tomu dali šancu. Táto časť nie je veľmi dlhá, ostatne by mali byť už o niečo viac dlhšie. Ďakujem ešte raz ♥️
