Niekto iný

1. Kapitola

"Koľko minút ešte ?" - buchla som do Stely a opäť si ľahla na lavicu. Táto hodina nemala koniec, myslela som že tam už sedím asi tri dni.

" ešte 15 minút " - usmiala sa na mobil a zase niečo odpisovala nejakému chlapcovi. Nikdy mi nič nepovedala, vždy som to z nej musela dostať ja, ona je dosť tajnostkárka. Ale mám ju rada. Ona a Paťka mi vždy pomohli keď som to najviac potrebovala, boli sme taká trojica dievčat. Všade a vždy spolu.

"umrieeem tu" - zakričala som asi na celú triedu, nestihla som si to ani uvedomiť a hneď na mňa zvrieskla angličtinárka.

" Nola, ak ťa to tu nebaví tak sa postav a odíď" - a ďalej vysvetľovala učivo, ktoré sme preberali už v šiestom ročníku na základke.

Rada by som odtiaľ odišla ale mala som hneď niekoľko dôvodov. Po prvé som na to moc lenivá aby som odišla z triedy a sedela do zvonenia na lavičke pri skrinkách a po druhé, ta lavica bola prekvapivo pohodlná, tak som radšej stíchla a ležala na lavici, skrytná za jej počítačom, kde som mohla pokojne ďalej ležať alebo sa hrať na mobile.

Angličtinu som mala rada aj keď mi extrémne nešla. Aj školu mám rada, aj keď sú tu ľudia, ktorých by som najradšej poslala na mesiac s jednosmerným lístkom.

Vždy som bola ten typ dievčaťa čo rýchlo zapadlo, ale po tom ako som zistila aký sú ľudia, tak som sa od nich vztalila. Všetci si možno o mne myslia že som nejak populárna, alebo že mám veľa kamarátov, ale opak je pravdou. Mám možno tri alebo štyri kamarátky, ktoré sú naozaj kamarátky.

Nikdy som nemala a ani nemám svoju partiu. Mám kamarátov, netvrdím že nie, ale každý býva v inom meste a navzájom sa nepoznajú. Vždy som si priala mať najeký svoj "gang" kde by sme sa všetci navzájom poznali...

Z týchto myšlienok ma prebralo zvonenie. Ten oslobodzujúci zvuk. Konečne obed. Vždy po angličtine máme obed, nevaria dobre, ale pol hodiny bez školy znie dobre.

Zbalila som si všetky veci a kráčala som ku skrinke, pri ktorej som sa vždy zdržala asi 10 minút kým som našla svoje kľúče. Nikdy som ich nevedela nájsť. Baby z triedy tento čas volali " Nol a jej boj s kľúčami", stále som ich niekde hľadala.

Polka ľudí z chodby už odišla, ja som napchala svoju tašku do srinky, prezula sa, vzala sa mobil a .....

Keď som sa chcela otočiť a zatvoríť skrinku, narazil do mňa vysoký chlapec a zhodil mi mobil na zem, vypadol z krytu a padol displejom dole. Myslela som že začnem vrieskať na celú chodbu od zlosti ale nič som nepovedala. Pozrela som sa na zem a zohla som sa pre mobil a kryt. V ten okamih som si uvedomila, že ani neviem kto do mňa vrazil. Pozbierala som časti krytu, ktorý sa zlomil a vzala som do rúk telefón. Samozejme, úrasknutý dispej.... ten telefon som mala možno mesiac.

Celé prázdniny som si na neho zarábala a teraz ho môžem dať opraviť.

" Do riti.." - povedala som si sama pre seba a postavila som sa.

"prepáč, ja som nechcel, len som si ťa nevšimol" - pozrela som sa mu rovno do očí. Mal ich tak nádherné. Boli tmavo hnedé a skrývali niečo tak tajomné, nikdy som také oči nevidela. wow. Zazerala som na neho ako dieťa na malého psíka, hneď som sa z toho prebrala a vyskočila som na neho.

"tvoje prepáč mi mobil asi neopraví... " otočila som sa a odišla...

(Ahojte, Ja som Nol ♥

dúfam že vás moja prvá kapitola z môjho príbehu NIEKTO INÝ zaujala a budete tento príbeh čítať aj naďalej. Hneď Vám pridám aj druhú kapitolu, hádam že tento príbeh bude pokračovať a neskočí pri prvých dvoch kapitolách, mám s ním veľké plány. Tak sa zatiaľ majte a ak chcete tak nezabudnite na VOTE ♥ Ahojte )