Niekto iný

2. Kapitola

"tvoje prepáč mi mobil asi neopraví... "  otočila som sa a odišla...

Baby od skrinky na mna pozerali, že kde toľko som a kto bol ten chalan.

" Halo ukľudnite sa, poďme už konečne " - buchla som do báb a išli sme na obed. Niežeby mi ten obed niekedy tam chutil ale aspoň sme sa vtedy na chvíľu dostali von z tej psychiatrie.

Ešte som sa obzrela na chalana čo do mňa vrazil ale už tam nebol.

Rozmýšľala som nad ním celý obed aj ostatné hodiny v škole, myslela som si že ho stretnem po siedmej hodine, vtedy končí väčšina tried a všetci sa stretávame pri skrinkách alebo dverách školy. Na tie jeho oči neviem prestať myslieť. Mal hnedé vlasy a bol o trocha vyšší odo mňa. Bol to presne taký chlapec, o ktorom ktorom sníva asi každé dievča. Nikdy som ho na našej škole nevidela takže bol buď novy alebo som si ho jednoducho nevšimla.

Neviem prečo ale podľadom som ho hľadala ďalšie tri dni ale nikde som ho nevidela. A keďže bol piatok a piatok odchádzam z internátu domov tak som ho už ďalej neriešila. Zbalila som si kufor a odišla som domov.

Cesta bola nekonečná aj keď trvala dokopy asi 2 hodiny. Domov chodím len preto len musím. Moji rodičia sa už nemaju radi, sú spolu len kvoli tomu, že sa im prednedávnom narodila dcéra. Moja sestra. Mám ju rada, ale ukradla mi rodičov.. no túto temu rozoberiem inokedy...

Víkend sa skončil skôr ako som sa z neho stíhla spamätať, preležala som ho celý v posteli. V piatok večer som mala teploty a v noci som vôbec nemohla spať, takže som celý čas len pila čaj, pozerala seriál a spala.

(pondelok)

Ráno som vstala s mega dobrou náladou a tak som sa naraňajkovala, dala som si vločky s ovocím a mliekom, urobila som si zelený čaj s medom sadla som si na staločku pri stole a pozerala som do mobilu, kým sa nezobudila spolubyvajúca.

Keď som doraňajkovala prišla som ku skrini a začal asi ten najväčší boj každého dievčaťa každé ráno, a to, vybrať si oblečenie. Po asi 10 minútovom preberaní oblečením som si vybrala biele rifle, čierny komixový croptop a červenú košelu okolo pása aby mi to aspon trocha stiahlo moje nie moc malé brucho, na nohy som si dala čierne botasky vzala si čierny ruksak a zmyzla vo dverách internátnej izby. Bolo už dosť hodín a nestihla som sa ani namaľovať, ale prvú hodinu máme telesnú takže sa namaľujem po nej.

Po ceste z internátu som skočila pre môjho dobrého kamaráta a šli sme spolu do školy, tak ako každé ráno. Bol super a rozumeli sme si a dokonca sa na seba vraj aj podobáme ♥

Telesná dopadla celkom dobre, chlapci hrali futbal a baby ako vždy pozorovali nové storky na instagrame. Šla som sa prezliecť, namaľovať a utekala som do školy keďže som opäť nestíhala.

Zazvonilo a ja som ešte len vkladala svoje veci z telesnej do skrinky, bolo už márne utekať na matematiku, buď prídeš načas, alebo nechoď vôbec, to bolo heslo našej matematikárky, takže som sa už ani neunúvala ponáhľať sa.

Vytiahla som si mobil a sadla som si na lavičku. Scrolovala som facebook a nevnímala okolie, pretože ma nejaký záškoláci, ktorý chodia neskoro do školy absolútne nezaujímali. Sem-tam sa mi nejaký z nich pozdravil ale to som nejak extremne nebrala.

Po čase keď som tam sedela sa mi zachcelo na WC. Keď som sa vracala z wecka tak do mňa pri dverách opäť niekto narazil. Myslela som, že ma porazí, keď mi opäť vypadol mobil z rúk. No na zem nespadol. Chytila ho niečia ruka, keď som sa opäť pozrela hore, bol to ON. Opäť sa na mňa zahľádel so svojími kásnymi prenikavími očami a podal mi telefón. Keď sa však dotkol mojej ruky, prebehla mnou zvlášna energia. Obaja sme sa pozreli na naše ruky a telefón v nich a potom sme sa obaja pustili, keď sme si uvedomili, že na nich pozerame ako dvaja blázni.

Nikdy predtým som s nikým neprežila takúto chvíľu. Bolo to niečo neopísateľné. Možno to cítil aj on, a možno nie. Možno mi len nechcel pokaziť moju peknú chvíľu a nechal ma trocha snívať.

"moja chyba" - povedal potichy a milým úsmevom sa pozrel na mňa. Cítila som, ako sa začínam červenať.

"nejak sa ti ten môj mobil páči či čo" - povedala som mu s ignorantským hlasom a pretočila som oči, vzala som mobil a šla som si sadnúť na lavičku o čosi ďalej ako stál on.

Nemám poňatia, prečo som na neho bola zrazu agresívna ale bol to moj obranný štít proti všetkým chlapcom, po tom čo sa mi stalo s Kristiánom som sa ku žiadnému chlapcovi nechcela priblížiť viac ako na meter. A o citoch ani nerozprávam.

"inak, ja som Matej... "- dohovoril a začal sa hrabať vo svojej taške. Dobrú minútu v ňom hrabal a potom z neho vytiahol malú obálku usmial sa na mňa a podal mi ju.

" pri poslednej zrážke som ti bol niečo dlžný, rovnaký som nenašiel tak sa ti hádam bude páčiť"- nestihol ani dorozprávať, v tom zazvonilo do chodby sa nahrnuli žiaci zo všetkých tried a on sa akosi stratil. Sedela som tam na lavičke a hľadala som ho očami a v rukách stále držala obálku, ktorú mi dal do rúk.

Rýchlo som vzala tašku hodila do nej obálku a utekala na slovenčinu, aby som nezmeškala. Slovenčinu mám rada, tak som na nej nechcela chýbať.

Cez hodinu som si spomenula na oblálku, tak som ju vybrala a otvorila. Neverila som vlastným očiam. ON MI KÚPIL OBAL NA TELEFÓN. V duchu som sa pousmiala a dala som si ho na mobil, bol vážne krásny a páčil sa mi. Bol slabunko ružový a na sebe mal srdiečka.

"Počula si o tom novom :) " - zavybrovala mi správa na facebooku a hneď som odpísala.

"o čom to točíš?"

"veď ten nový z 3.B, volá sa Matej alebo tak nejak, vraj je celkom chutný" - triedou sa ozval chichot Stely. Nedokážem tomu uveriť, práve sa rozišla s Martinom a zase niekoho rieši? čo ak to je ten s ktorým si už tak dlho píše... fuhh, ale čo keď... čo keď to je Matej z chodby, nikdy som ho v škole nevidela a teraz ten nový...