Life with limits

Kapitola 3

Tákže! Ďalšia kapitola. Tak ako som písala v Pomste Olympu, táto kapitola bola stará cca tri dni... Ale som neskutočne nadšená, ako sa mi tie videnia zvyšujú. Dúfam, že tento story bude taký úspešný, ako ten môj prvý. Ste náj. Túto kapitolu venujem všetkým fanúšikom mojich obydvoch story! Ďakujem leinka0011 za podporu a že vždy sa na teba môžem spolahnúť...(Ach tá gramatika...) :3 Enjoy...

Otvorila som opatrne dvere a nazrela som von. Bolo tam viac ľudí než obvikle. Je to kôli mne? To uvidíme.

Skúsila som vyzerať, že som zablúdila. Mierila som ku skrinkám. Vždy som chcela vedieť, čo v nich je. Až teraz som zistila, že celý čas som v pevnosti lovcov.

Narýchlo som naťukala kód. Ovorila a zobrala si bundu, jedlo a to bolo všetko, čo som v nej mala. Niekdo ma chytil za rameno. Prudko som sa otočila a potom som zacítila tupú bolesť na temene. Zviezla som sa k zemi a ďalej bola tma.

Otvorila som oči a uvidela... no to snáď nie!!! Zase v tej väznici?! Sedela som na tej sudenej zemi. Pootočila som hlavu na ľavú stranu. Namiesto dverí tam boli mreže od stropu až po zem. Pozviechala som sa zo zeme a podišla k nim. Kde to sakra... ústa som mala otvorené dokorán. Bola to miestnosť do polkruhu s ...asi desiatimi ďalšími celami ako moja. Neboli to rovné cely. Skôr ako tie cestoviny kolienka. Na zemi som ležala a pocítila som nepríjemný chlad na chrbte. Skúsila som sa postaviť zo zeme, ale nepríjemná bolesť po celom tele ma zastavila. Zem bola betónová a nepríjemne studená. Potichu som zakliala. Prevalila som sa na ľavý bok. Všimla som si, že miestnosť nekončí dverami naproti, ale vedie tam menšia miestnosť doprava. Mala som sto chutí premeniť sa a dobiť sa von.

,,Nie je cesty von." Ozval sa hlas napravo. Zasa ten istý draki hlas, ale vtedy bol naľavo... 

,,Kto si?" Spýtala som sa draki hlasom.

,,Ja som nikto." Odpovedal smutne a bolestivo.

Počkať ! Ten prízvuk. Poznala som ho. Nie to nemôže byť on. 

,,Nemôžeš byť nikto! Ja ťa poznám." Možno. Zahrýzla som si do pery. Prosím nech to nie je on.Opakovala som si. 

,,Odkiaľ by si ma poznala? Už si ma videla?" Spýtal sa prekvapene, ale nedal najavo že ho to zaujíma. 

,,To nie, ale..." Nemala som odvahu to dopovedať.

,,No vidíš že ma nepoznáš." znel staršie, ale presne ako on. Pri spomienke na neho mi stiekla slza po líci. Smrkla som. Lebo to nebola len jedna slza. 

,,Prečo plačeš?" Spýal sa opatrne, ale znelo to, že ho to začalo zaujímať. 

,,Do toho ťa nič! " Odbila som ho.

Z ničoho začal vrčať. Pri tomto "menšom" rozhovore som si pritiahla nohy k sebe a objímala somsi ich. Bola som otočená chrbtom k mrežiam. Pocítila som chladné kroky, ktoré viedli ku mojej cele. 

,,Dlho sme sa nevideli." Zavrčal chladne Max. No to snaď nie! Nič som nepovedala. Ale toto je ďalšia možnosť zdrhnúť.  Musela som si premyslieť plán. Musím sa nenápadne dostať ku východu školy. 

Ozval sa nepríjemný zvuk, ako keď dakto plesne bičom. Zamrazilo ma nachrbte. Prudko som sa otočila. Max stál pri mojej celi s temným výrazom. Áno.Je to bič. Začala som sa triasť. Mama ma sklamala. Vravela že nie všetci lovci sú zlý. Ale oni sú krutý. Oči zlepené od sĺz mazačali štípať. 

,,Čo chceš?" Spýtala som sa opatrne. ,,Ty vieš čo chcem. Odplatu." Zazubil sa. Keďže je celý v tieni, tak mu zuby svietia. Nevidím mu do tváre, ale viem že je to zaijácky pohľad. Pomaly sa začne prechádzať pri celách s bičom prechádzajúcim o mreže. Keď prechádzal od jednej mreže k druhej, ozývalo sa dračie vrčanie z každej cele. ,,Počuješ to?" Spýtal sa ma. O čo mu sakra ide? ,,No.A čo má byť?" Odpovedala som mu a odfrkla si. Mala som chuť rozbiť celú miestnosť a dostať nás odtiaľto. ,,To vaše dorozumievane a vrčanie..." Odpovedal chrbtom ku mňe. Stál pri cely, kďe bol ten draki s ktorým som sa pred chvíľkou rozprávala. Kam tým sakra mieri. ,,Nelíšiš sa od nich." Otočil sa ku mňe. Rukoveď  biču stisol tak silno, až mu zbledli hánky na ruke. Zmrailo ma po celom tele. Vedela som čo chce spraviť. Nedopustím, aby sa to dozvedel. ,,Ako to myslíš?" Spravila som nechápavú tvár. ,,Nehraj blbú. Ja zistím čo si zač. " Odfrkol a celou silou otvoril mreže celi. Kedže som nebola spútaná ako minule, tak som sa zvihla na nohy. Bola som celá zoslabnutá a všetko ma bolelo, neudržala som sa na nohách. Zatackala som sa, potkla o pravú nohu a letela som na zem. Tresla som si hlavu o zem. Zasičala som od bolesti. Zahmlelo sa mi pred očami. Kedže som za posledný deň bola dva krát v bezvedomí, nerobí mi to moc dobre. 

,,Keďže to čo si spravila, ma poslali ťa potrestať za to čo si spravila." Počula som len nadšené zasmiatie. Skúsila som sa pretočiť na brucho a postaviť sa. Pomaly som sa zdvíhala. Max len podišiel ku mňe a nohou ma pritlačil ku zemi. Zavrčala som. A dosť nahlas... ,,A už zasa!" Skríkol a strhol mi košelu a odhodil dakde do rohu celi. Pozrela som smerom, kde dopadlo. Vzápätí som ucítila bič na mojom chrbte. Trhla som sebou. ,,Robíš tie zvuky ako oni!" Ozval sa podráždene a opakovane mi plieskal bičom o chrbát. Pokúšala som sa nevidať ani hláska. Ale ono to proste nešlo. Skúsila som kričať čo najhlasnejšie aby ma dakto počul. Max sa len v tom vyžíval. Vspierala som sa, ale Max ma prišlapol o zem tak silno, až som si necítila ruky. Pokúsila som sa sústrediť na zem pod betónom podo mnou. Tá bolesť bola čím ďalej neznesiteľnejšia. Cítila som, ako mi kvapôčky krvi stekajú po chrbáte. Nemohla som dovoliť, aby som sa premenila. A hlavne pred ním. Oči ma štípali. Tak ako krv, stekajúca po chrbáte, mi stekali aj slzy. Bola som tak ochromená, že som sa nedokázala hýbať a ani sústrediť. S pribúdajúcou bolesťou som pomaly prestávala vnímať. Cítila som ako sa mi inštiktívne prediera draki koža na povrch. Nie! Prosím! Kričala som si. Posledý úder, ktorý som cítila, bol tak silný až som omdlela.