faith.

1

Pamätám sa na ten deň, akoby to bolo včera. Čierne lakovky, nazbieraná sukňa, biela blúzka, v jednej ruke plyšový macko, bez ktorého som sa nepohla, a v druhej zasa napoly roztopený dezert pre moju novú učiteľku. Detstvo som mala veľmi dobré až na vec, ktorá sa stala v ten deň. Znásilnil ma neznámy chlap. Nepochopila som to ihneď, bola som veľmi malá. Trvalo veľmi dlho kým som vlastne pochopila, čo mi spravil. Neznášala som samu seba, vždy som sa obviňovala za to všetko čo sa mi stalo. O tejto veci nevedel nikto, iba moji rodičia. Brat má teraz len 11 a i keď sú dnešné deti vyspelé, tak sa bojím, že by to nepochopil alebo že by som ho tým obťažovala. Nevedela o tom dokonca ani moja najlepšia kamarátka Bibi ani moj priateľ, ktorého som nadovšetko lubila. Nemohla som to nikomu povedať, teda skôr som sa bála. Bála som sa neporozumenia a výsmechu. Jednoducho som to držala v sebe.

Slzy. Bolesť. Sila. Neznámy chlap.
Strhla som sa. Kvapôčky potu mi stekali po čele až do oči, ktoré ma vďaka tomu štípali. Pretrela som si oči a pozrela som sa na hodinky ktoré ukazovali presne pól piatej ráno. Vedela som, že už nezaspím, no i tak som sa o to pokúšala, ale márne. Prehadzovala som sa z jednej strany na druhú. Popadol ma strach a bezmocnosť. S nikým som sa o tom nemohla porozprávať, dokonca ani s najlepšou kamarátkou. Po pól hodine ma to prestalo baviť a rozhodla som sa, že ten čas využijem lepšie. Vstala som a rozhodla som sa, že sa po dlhom čase konečne nalíčim. Obočie som si prečesala a doplnila som ho páru rýchlymi a krátkymi ťahmi štetčekom, špirálou som si párkrát prešla po mihalniciach, zakryla nedokonalosti korektorom a dala kúsok rozjasňovača. Už viem prečo sa mi líčenie nepáčilo, nebola som to pravá ja, ale musím uznať, že som sa cítila viac sebavedomo. Vykrúcala som sa pred zrkadlom aby som na seba videla z každého uhlu. Je neuveriteľne ako som sa zmenila. Z malého útleho vystrašeného dievčatka sa stáva pomaly dospievajúca vystrašená žena. Strachu som sa už nemohla zbaviť. V hlave som si hovorila, že ten človek stále behá voľne po týchto uliciach. Zazvonil mi budík, ktorý ukazoval pól 7 ráno. Ihneď som ho vypla a sadla som si na posteľ. Zadívala som sa na krvavo červené ruže, ktoré mi dal Lucas predvčerom. Ľúbim ho, ale myslím si že už to tak medzi nami neklape, no nad koncom neuvažujem. Neviem čo by som bez neho robila. On je môj ochranca. Urobila by som pre neho všetko. Cítila som sa hlúpo kvôli tomu, že mu klamem. No poznám Lucasa, povedal by, že minulosť mám nechať tak a nevyťahovať ju. Je to pravda, ale myslím, že o takýchto veciach sa ma rozprávať. Bola som pripravená mu to dnes povedať. Od mojich myšlienok ma utrhol zvonček na dverách. To bol Lucas. Prišiel po mne na aute. Toto je moja šanca ako mu to všetko vysvetlím.

Ahojte🤗som tu nová a rozhodla som sa písať nejaký príbeh. Ak mám povedať pravdu, tak nikdy som nič nedopísala do konca, pretože som sa k tomu nútila. Preto si myslím, že najvhodnejšie je písať tak často, ako mi napadne. Časti nebudú vychádzať pravidelne. Je najlepšie ak mi niečo napadne samo od seba. Tak ja dúfam, že sa Vám táto prvá časť páčila.
*ešte neviem či nechám tento názov príbehu,
*obálku pridám až keď dostanem nejaký nápad.
❤️❤️❤️