Simonov šepot

12

"Ja...musím ísť do mesta..." vykoktala som zo seba so strachom a neistotou v hlase. Chcela som sa pohnúť ďalej, ale Simon ma zastavil rukou na mojom ramene. Scott sa pritisol viac ku mne, cítila som aký je nepokojný. Bál sa.

"Na čo? Clea, nechoď! Povedz mi, čo sa stalo." šepkal a ja som sa zamračila.

"Prečo šepkáš? Sme predsa od domu ďaleko?" neodpovedal. Len na mňa pozeral, vymýšľal niečo, čo mi odpovie. A mne jeho mlčanie vohnalo do vnútra ešte väčšie pochyby.

Inštinktívne som ustúpila, ale on sa pobral za mnou.

"Clea, čo sa stalo? Videl som pred vaším domom policajné auto. Ako je na tom mama?" Urobila som dva kroky vzad a Scottyho si pritisla k hrudi ešte viac.

"Ako...ako vieš o mame?" Otvoril ústa ale nevyšlo z nich jediné slovo. Trey za jeho chrbtom zopakoval pohyb ústami a ja som vedela, že mu mám veriť. Simon si všimol, že sa pozerám kamsi za neho a zrejme dávno tušil, že brat stojí za ním, pretože sa zvrtol a naštvane po ňom zreval:

"Zmizni!" Využila som ten okamih a rozbehla sa so Scottom späť k domu. Peši by som mu neušla, ale ak sa dostanem ku kľúčom, môžem odísť na policajnom aute. Celkom som naň zabudla. Obzrela som sa, či Simon beží za mnou, ale Trey ho zdržal. Neviem ako, ale videla som jeho čiernu postavu víriť okolo brata a hoci to netrvalo dlho, dal mi tak dosť času na to, aby som získala náskok. Utekala som späť k domu, Scotta som držala pevne na rukách, on ma svojimi malými rúčkami objímal okolo hrdla. 

"Kea, ja sa bojím!" rozplakal sa a tváričku zaboril do môjho ramena. 

"Neboj sa, len vezmem kľúče a pôjdeme za mamou." presviedčala som jeho aj seba, že všetko bude v poriadku, no v duchu som si tým nebola taká istá. 

Keď sa mi napokon podarilo dostať na pozemok, rýchlo som nazrela do auta ale kľúče tam samozrejme neboli. 

"Clea! Neutekaj!" začula som Simonov hlas a zamierila dnu. Zamkla som za sebou dvere a cez okno videla Simona, ako nimi trhol, ale potom zamieril kamsi dozadu. Strážnik bol stále na rovnakom mieste, nechcela som, aby ho Scott videl. Ale musela som mu prezrieť vrecká a nájsť kľúče. Vbehla som teda do obývačky a  brata položila na zem za kreslo.

"Vydrž chvíľku, hlavne neplač, dobre? Nesmieš plakať!" Scott sa na okamih utíšil a ja som vystrelila k strážnikovi. Z toho pohľadu sa mi znova zdvihol žalúdok, ale vzhľadom na situáciu som sa ovládla a myslela len na to, aby som už mala kľúče v rukách. Siahla som do vrecka na nohaviciach, no našla som tam len vreckovku. Chystala som sa prehľadať druhé, keď som si všimla, že pod stolom leží jeho bunda. Skrčila som sa po ňu a rukou šmátrala po bokoch. Nahmatala som čosi okrúhle a vytiahla to. Mala som ich! 

Vstala som a obrátila sa, no zmrzla som na mieste, pretože Simon stál na prahu a skláňal sa ku Scottovi.

"Nechaj ho!" 

"Neublížim mu, Clea! Možno neskôr." Jeho slová mi zazneli do uší ako najhoršia hudba. Jeho oči, večne zasnené, hlboké a tajomné teraz nič neskrývali. Akoby predo mnou stál iný človek. Drsný, hrubý, naháňal mi hrôzu. Tak rýchlo som dokázala vytušiť z jeho postoja, že niečo nie je v poriadku. A keď mu pohľad padol na gauč, kde ležal mŕtvy strážnik, nechcela som vysloviť to, čo sa mi prehnalo mysľou.

"To...to si urobil ty?" Usmial sa a odstúpil od Scotta, ktorý začal nariekať. Ignorovala som na okamih Simonovu prítomnosť a načiahla sa k bratovi, aby som ho vzala na ruky.

"Mohol si za to sám. Nemal tu zostávať." Do očí sa mi tisli slzy. Hrôzou sa mi triasli kolená a keď ma schytil za rameno, takmer som vykríkla.

"Clea, nechcel som. Naozaj. Ak by to prvý raz vyšlo, nič z tohto sa nemuselo stať. Ale môj brat to celé skazil. Preto to musím urobiť znova. A ty budeš hlavná hviezda." Nechápala som, o čom rozpráva, ale ani som to nemienila zisťovať. Musela som sa dostať von. K autu. 

"Nechaj ma odísť. Nikomu nič nepoviem. Prisahám!" tušila som, že to nebude mať nijaký účinok, ale aj napriek tomu som to skúsila. 

"Nemôžem! Si moja šanca. A Scott tiež. Možno on ešte viac než ty. Áno. Také nevinné stvorenie! Daj mi ho!" snažil sa mi ho vziať z rúk, ale ja som ho držala pevne. 

"Nie!" vzpierala som sa, odvracala sa od neho, ale jeho ruky boli silnejšie. Keď som napriek jeho prevahe nechcela ustúpiť, zahnal sa a udrel ma do tváre. Povolila som a on mi brata vytrhol z náručia. Načiahla som sa za ním znova, vtedy som ucítila ďalší úder a spadla na podlahu. Do uší mi znel bratov plač, než som stratila vedomie.