Nikto iný by sa pri tebe možno nezastavil - ale ja áno. Možno by bolo lepšie, ak by som v ten deň okolo teba len prešla.
[V príbehu sa zobrazujú vulgarizmy, sexuálne scény a násilie]
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
────────── ♡ ──────────
„Ďakujem, dovidenia." zložila som mobil a položila ho na stolík, pozerajúc sa na Harryho.
„Mali by tu byť za pätnásť minút. Snáď neprídu neskoršie, som hladná." prehovorila som s jemným smiechom. Chcela som uvoľniť napätú a divnú atmosféru.
Keďže v mojej kuchyni sa nenachádza dostatok surovín na normálne jedlo, teda až na špagety, rozhodla som sa objednať pizzu. Pizzu predsa každý miluje, však? Keď som sa opýtala Harryho, či je pizza v poriadku, jeho odpoveď sa ma dotkla.
„Samozrejme, hocijaké jedlo je v poriadku." povedal, pri čom mu nepríjemne zavrčal žalúdok.
„Prečo toto robíš?" spýtal sa naraz, čím som sa opäť na neho pozrela s prekvapeným výrazom.
Nečakala som, že sa ma to opýta priamo, alebo vôbec.
„Uh," prehovorila som rozmyšľajúc, čo mu poviem. Začala som sa hrať s mojimi prstami, ktoré boli pre mňa teraz zaujímavejšie, ako človek sediac predo mnou. Zvyk, ktorý som robievala od mala, keď som nervózna a neviem čo povedať. „Už som ti vravela, že som sa ti chcela poďakovať." odpovedala som spokojná so svojou odpoveďou.
„Nie," povedal naraz a vážne. Zahľadela som sa do jeho očí, ktoré na mňa zvedavo a vážne pozerali. „Nosila si mi jesť ešte predtým, než som ti vôbec pomohol. Dala si mi dáždnik v tom najväčšom daždi. Prečo?" spýtal sa. Jeho hlas sa jemne zachvel, pri otázke "prečo".
Smutne som sa na neho zahľadela a opäť na svoje prsty. Sama neviem, prečo som to urobila. „Hádam preto, lebo som ťa videla sedieť na lavičke v tom najhoršom počasí mysliac si, že musíš hladovať." odpovedala som nakoniec.
Nervózne som sa pozrela na tvár, ktorá bola neutrálna. Pozeral sa na mňa, ako keby neveril mojim slovám. Ako keby si myslel, že toto všetko je sen a naraz sa zobudí opäť na lavičke.
„Častokrát som ťa videla stále na tej lavičke. Videla som ťa pokaždé, keď som išla okolo. Chcela som ti pomôcť." povedala som predtým, než som sa stihla zastaviť. Pravdou je, že som sa zastaviť ani nechcela. Bola som rada, že slová z mojich úst išli veľmi ľahko bez toho, aby som nad nimi moc premýšľala. Bolo to prirodzené pre mňa povedať. Neviem prečo – možno preto, že som hovorila zo srdca.
V kuchyni nastalo ticho a chvíľu som sa obávala jeho reakcie. Neviem však prečo. Nič zlé som predsa nepovedala. Ach, blbá nervozita!
„Všimol som si ťa." prehovoril naraz.
Nechápavo som sa na neho pozrela nevediac, čo presne jeho slovami myslí. Pozrel sa na mňa a jeho kútiky úst sa jemne pozdvihli. Opäť sa však vrátili na neutrálny pohľad a tentokrát bol on, čo sa zahľadel na svoje ruky. Chvíľu na ne hľadel až v obdive. Vôbec som však netušila, že to bolo preto, lebo jeho ruky boli konečne čisté bez akejkoľvek špiny na nich.
