Nikto iný by sa pri tebe možno nezastavil - ale ja áno. Možno by bolo lepšie, ak by som v ten deň okolo teba len prešla.
[V príbehu sa zobrazujú vulgarizmy, sexuálne scény a násilie]
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
────────── ♡ ──────────
„Prestaň fňukať ako malé dieťa, Harry." povedala som otrávene a prevrátila oči nad jeho detským správaním.
„Nie, to do úst nedám!" povedal dramaticky a odvrátil odo mňa pohľad.
Povzdychla som si a sadla si na kraj môjho stolíka v obývačke. Toto nemá zmysel.
„Nechcem znieť nevďačne, ale prečo si mi nemohla priniesť normálne tabletky? A nie tento... odporný sirup." znechutene skrčil nos nad sirupom v mojich rukách.
„Toto mi dali v lekárni. A prestaň si sťažovať, išla som celých desať minút, aby si mal lieky na kašeľ. Takže, kamarát môj, napchám ti to do úst aj nedobrovoľne."
Jeho oči sa jemne rozšírili a po chvíli si povzdychol. „Fajn, dám si to. Ale len preto, lebo si tam išla kvôli mne. Cítil by som sa sprosto." povedal a zobral sirup z mojich rúk.
Sledovala som ako prehĺtol svoju dávku sirupu, pri čom sa kyslo tváril. Skúsla som si do pery, aby som udržala smiech.
„Dobrý chlapec." poťapkala som ho po ramene a zobrala sirup z jeho ruky.
Jeho obočie sa skrčilo a so zúženými očami na mňa pozrel. „Ja nie som chlapec, som muž." zamrmlal si pod nos, čo ma donútilo sa zasmiať.
Som rada, že sa cíti lepšie. Vyzerá omnoho lepšie ako včera. Jeho zdravotný stav nebol našťastie v takom ohrození, aby mal nejakú zákernejšiu chorobu. Má šťastie, že z toho všetkého vyšiel s kašľom a s občasným sopľom.
„Čo budeme robiť dnes? Je víkend." ozval sa, keď som upratovala stolík v obývačke. Nachádzal sa tam veľký neporiadok liekov a šálok čaju, ktorý som nám spravila.
„Ty nič. Musíš ležať."
„Ale to je nudné." zamrmlal.
Povzdychla som si a sadla si na koniec gauču k jeho nohám. Posunul ich tak, aby mi s nimi nezavadzal. Nezavadzal, ale aj tak to bolo od neho milé gesto.
„Mohli by sme sa rozprávať, aby sme sa trochu viac spoznali. A taktiež si myslím, že by sme sa mali porozprávať o tejto situácii."
„Odídem hneď, ako sa budem cítiť lepšie. Vlastne môžem ísť aj hneď teraz. Nechcem ti tu prekážať a už tak som tu—"
„Harry," prehovorila som. „mala som skôr na mysli, že by si tu ostal."
„Č-čo?"
Šok bol evidentný na jeho tvári. A úprimne? Ani sa mu nečudujem. Stále som v šoku z toho, nad čím som premýšľala celú noc. Takmer som nezažmúrila ani oko. Celú noc som premýšľala, čo bude ďalej. Pozvať ho k sebe bývať sa mi zdalo blbé a nezodpovedné. Aj keď viem, že by mi nejako neublížil, stále ho predsa nepoznám. Nemôžem si ho zavolať sem bývať len preto, lebo mi je ho ľúto. Ale potom počúvanie jeho kašľu celú noc a vidieť ho spokojne spať v teple ma donútilo rozmýšľať inak.
