Ahojte ľudia, prepáčte, že vám sem dávam až po pol storočí ďalšiu kapitolu, ale vôbec som nemala šajn, o čom sem napíšem. S Cathy-fan sme sa dohodli, že začnem od sirotinca, tak dúfam že sa vám výsledok páči :) Votes a komentáre sú len palivom, aby som pokračovala ak máte záujem.
Len čo sa tvárou dotkneš chladnej hladiny myslomisy, okolitý svet zahalí čierna hmla, ktorá sa postupne ťahá aj k tebe, až ti zmizne pevná zem pod nohami a padáš prázdnotou do neznáma.
Snažíš sa kričať, ale okolitá čierňava pohlcuje tvoj krik, ako tma denné svetlo.
Čím hlbšie a hlbšie padáš, po tvojich stranách sa objavujú nenápadné pásiky dymu (ako keď zhasneš sviečku), naberajúce čoraz viac výraznú zelenkastú farbu. Sú roztrúsené všade navôkol, podľa čoho sa nedá usúdiť, aký tvar má priestor, ktorým padáš.
Pásiky dymu sa podobajú na polárnu žiaru, ale cez túto padáš, môžeš sa jej aj dotknúť, cítiš ju. Na prstoch sa ti šíri chlad tisícich malých ľadových kryštálikov, štekliace tvoju pokožku.
Tento príjemný pocit netrvá dlho.
Vzápätí zaregistruješ, že temnotou padáš rýchlejšie ako predtým.
Oči ti začínajú slziť pod náporom studeného vzduchu, vlasy ti divoko šľahajú do neznáma a končatiny ti viac tlačí smerom k chrbtu.
Tvoje telo sršiace adrenalínom a strachom sa snaží zaujať pristávaciu pozíciu, ale tlak tvojím rukám a nohám to nedovoľuje. Srdce ti doslova bije o život, nedokážeš vylúdiť zo seba ani hlások.
S oľutovaním, že si sa dotkla tvárou myslomise, zavrieš oči.
Ľadový vzduch, ktorý ti narážal do tváre a strapatil vlasy, sa naraz rozplynul.
Nahradilo ho príjemné teplo, tvoj šťastný výdych (že ešte nie si palacinka), tvrdá zem pod zadkom (au), ale vzápätí aj plač čerstvo narodeného bábätka.
Prudko si otvoril/a oči a zbadal/a staršiu miestnosť bledo-hnedej farby, s celkom vysokým stropom z ktorého sa odlupovala stena a skromným zariadením naokolo.
To však nebolo jediné, čo sa nachádzalo v izbe.
Svoju pozornosť si hneď upriamil/a naľavo od seba, kde na hrdzou nakusnutej posteli ležala bledá vyčerpaná žena. Sestričky stojace pri nej jej práve odstrihávali pupočnú šnúru, ktorou bola spojená s malým uplakaným novorodeniatkom. To sa nespokojne mykalo na rukách jednej zo sestričiek a nahlas dávalo najavo, že je hladné.
Opatrne si sa zdvihol/la zo zeme a presunul/a sa bližšie k posteli. So zatajeným dychom si pozoroval/a scénu, ako práve prišiel na svet jeden z budúcich najväčších černokňažníkov histórie.
Jeho maličké ručičky sa zatínali v päsť, nožičky kopali do vzduchu, ako mu odstrihli pupočnú šnúru, kožu mal bledú, súčasne s krvavými škvrnami a k tomu celému plakal.
Aký bol len teraz zraniteľný.
A malý.
A s nosom. (sorry, nemohla som :D)
Voldemortov plač narušila jedna zo sestričiek:
,,Je to krásny chlapec, gratulujem Vám."
S bábätkom na rukách prešla k ležiacej žene, ktorá až teraz otvorila oči (každé sa pozeralo do inej strany).
Na to, ako unavene vyzerala, rýchlo ako šelma smerom k nim vrhla ruky, (sestričkou trošku striaslo, ale Merope to zjavne ignorovala) opatrne si prevzala do svojich rúk Voldemorta a jedným okom naňho upierala dojemný pohľad.
,,Akýsi mi nádherný, si celý otec. Budeš sa volať ako on, Tom. A tvoje druhé meno bude Marvolo, po mojom otcovi. Tom Marvolo Riddle."
Jemne ho pohladila po hlave a pobozkala na čelo.
Sestričky na túto scénu dojímavo pozerali, v miestnosti sa akoby zastavil čas.
Láskyplné pohľady Merope adresované Tomovi by sa zdali nekonečné, keby nebola práve natiahla ruku smerom k svojej šatke vedľa na stolíku.
Na scénu si sa zaujato díval/a, aj s menším šokom, ako niekto mohol tak Temného pána vrúcne milovať.
Sestrička s pochopením, čo mala Merope v pláne jej tmavú špinavú šatku podala. Keď ju držala v ruke, jemne ním zabalila Voldemorta, aby mu nebola zima.
Potom si siahla na hrudník, kde spod vrchnej časti dotrhaného oblečenia vytiahla chladno ligotajúci sa Slizolinov medailón a ten obmotala okolo jeho dečky, v ktorej bol zabalený.
,,Tu máš odomňa dar a znak toho, že si priamym potomkom veľkého Salazara Slizolina, môjho a tvojho predka. Svoj pôvod si veľmi váž, prisahám, budeš jeden z najväčších čarodejníkov našej doby."
Tentoraz to myklo tebou, ako si počula slová prisahám, budeš jeden z najväčších čarodejníkov našej doby.
Možno že mu dokázala vyveštiť budúcnosť, alebo to bola len materinská intuícia, ale jednoznačne mala pravdu. Bude.
Keď preniesla svoj monológ uplakanému synovi, pobozkala ho čo najláskavejšie na čelo, akoby ho videla naposledy a podala mladej sestričke, ktorá jej stála po boku.
Len čo sa jeho dečky už nedotýkala, prehla sa na posteli v páse a bolestivo vykríkla. Držala si brucho a plakala, zatiaľ čo pri nohách sa jej začala tvoriť krvavá škvrna, ktorá sa jej postupne zväčšovala.
Sestričky v panike pobehovali okolo nej, v snahe zastaviť krvácanie.
Ty si ako paralyzovaný/á stála na mieste s vedomím, že je to jej posledná minútka. Keď stuhnutie povolilo, podišla si k posteli, kde Merope ronila slzy.
Zrazu sa odhodlane nadýchla a jedným dychom spustila v parselčine na syna v náručí sestričky, ktorá vystrašene opúšťala sieň:
,,Sikússs siúm"
Mohol/hla si premýšľať, čo to mohlo znamenať, keďže nevieš parselčinu, ale teraz na to nezostával čas, lebo čím ďalej sa Voldemort vzďaľoval od mamy, o to viac tmavla a mizla izba, v ktorej si bola s Merope.
Potom srdcervúco vykríkla, popričom stratila veľa krvi. Pred očami sa jej zahmlilo, hlava oťažela a tvrdo jej spadla na vankúš. Vôbec si necítila telo.
S mŕtvolne bledou tvárou sa otočila smerom, kam mizla sestrička s Tomom a naposledy vydýchla v našej reči:
,,Ľúbim ťa"
V tej chvíli ti vytiekla z oka slza, chcel/a si jej položiť svoju ruku na jej, ale izba v tej stotine zmizla pod tvojimi nohami a ty si padal/a zasa tou istou temnotou do neznáma.
Prosím mohli by ste byť takí milí a ohodnotiť v komentároch, či mám pokračovať alebo nie
