Don't leave me

2. Kapitola: Pretože som tu teraz ja a ja v teba verím

Moje kroky boli pomalé a neisté. V hlave sa mi hýril okamih dnešného dňa, ktorý ma

absolútne rozhodil. Už iba predstava, že si vypočul moje vyznanie ma nenechávala chladnou. Nech už ten muž bol akokoľvek významný, nemal na to právo. Tá pieseň bola predsa až príliš osobná.

Zhlboka som sa nadýchla pričom som sa vybrala k zadnému stolu v malej kaviarni, do ktorej som nevedomky zablúdila. A hoci mi práve prebiehala jedna z dnešných zvyšných prednášok bolo mi to jedno. Potrebovala som zo seba dostať tie rozpaky, ktoré som pociťovala a tak som z kabely vytiahla zápisník s perom.

Ahoj Ethan,

Viem, že posledný list som poslala len pred nedávnom a ty si mi zjavne ešte nemal čas odpísať pretože si určite zaneprázdnený zachraňovaním sveta, no...dnes som dokončila tú pieseň. Pamätáš? Tú, ktorú som ti zahrala v prvú noc keď som sa k vám nasťahovala. Vtedy som ešte netušila o čom konkrétne bude a trvalo to celé roky kým som si uvedomila, že od prvého okamihu bola o tebe.

Začala som písať, no v tom som pred sebou zbadala muža okolo ktorého sa rozostúpil okruh ľudí, ktorí sa na neho začali tlačiť. Na sucho som prehltla pričom som si chlipla z horúceho čaju, ktorý mi čašníčka pred nedávnom priniesla. Chvíľku som ho pozorne pozorovala pričom som si to ani sama neuvedomovala. Visela som na ňom pohľadom a premýšľala nad tým ako je možné, že aj napriek tomu chaosu, ktorý spôsobuje zjavne všade kde sa objaví pôsobí tak vyrovnane. Jeho úsmev doslova ožiaroval celú miestnosť a jeho šarmantnosť bila do oči určite aj slepému. Pri tej myšlienke som sa však zasekla a radšej sklopila hlavu pričom som sa vrátila k listu.

Teším sa na moment keď sa konečne vrátiš a ja ti ju budem môcť zaspievať. Budeš prvý, ktorý... chcela som dopísať, ktorý si ju vypočuje, no v tom môj pohľad znova zablúdil k osobe, ktorá v tom momente svojimi prenikavými očami spočinula na mne. V tej chvíli sa moje srdce doslova na malú sekundu zastavilo a mňa znova premkol pocit, že na to nemal právo. Nahnevane som zovrela pero pričom som ho položila v sekunde keď si to ku mne nasmeroval. Zápisník som okamžite zavrela a veci som si začala hádzať späť do kabely.

"Ahoj," pozdravil ma na čo som sa postavila od stola. "Nehovor mi, že už si na odchode," podvihol obočím zatiaľ čo sa rukami oprel o operadlo stoličky. Neuniklo mi ako nás celá kaviareň pozorne sledovala a ak by nebolo mužov, ktorí tu s ním prišli, tí ľudia by ho určite zvalcovali.

"Mám prednášku," odvetila som dosť frustrovane.

"To ani nedopiješ svoj čaj?" ukázal na šálku, ktorá bola stále plná.

"Radšej si ho vezmem so sebou," odvrkla som a vybrala som sa k baru kde som ich poprosila aby mi ho vliali do pohára, ktorý by som mohla vziať so sebou. Neviem prečo, no potrebovala som sa z jeho dosahu dostať čo najrýchlejšie preč. Jedna moja časť pociťovala zlosť a druhá rozpaky, ktoré som akosi nevedela kontrolovať.

Na ulicu som doslova vybehla, no ani to nepomohlo aby som dokázala popadnúť dych. Rýchlym tempom som prešla na druhú stranu a ešte rýchlejším som vošla do podzemného metra kde som nastúpila na linku, ktorá viedla k môjmu internátu.

"Kde si bola?" pozrela na mňa Rita, ktorá listovala v nejakom časopise.

"Vonku," odvetila som pričom som svoje veci zhodila na posteľ.

"Hľadal ťa dekan katedry a keďže ťa nenašiel na prednáške, na ktorej si mala byť poslal za tebou svoju sekretárku rovno tu," oznámila mi na čo som doslova zbledla.

"Nevieš čo chcel?"

"Netuším," pokrčila ramenami. "No ak to nebolo nič dôležité, tak teraz to bude keďže si hneď v prvý deň flákla školu," podvihla obočím zatiaľ čo na mňa skúmavo pozrela. "Na tejto univerzite sú zásadné pravidlá Kaya a..."