Lie (Zayn Malik)

2. časť- MENŠIA HÁDKA

Venujem Smurf_Erika za koment :)

„Slečna, haló? Vnímate ma?“ mával mi pred tvárou rukou Richard.

„Ja- jasné,“ vykoktala som sa a zaklipkala som očami.

„Fajn. Ukážte mi, kde máte voľnú izbu,“ porozhliadol sa po dome a potom uprel pohľad na mňa.

„P- poďte za mnou,“ mávla som rukou a ešte raz som sa pozrela na toho chalana s krásnymi očami. Vôbec neviem, prečo ich vediem cez môj dom a hľadám mu izbu! Čo som ja nejaká charita?!

„Tu je jedna,“ otvorila som dvere na jednej z troch izieb a nechala som toho pána, aby sa porozhliadol. Chvíľu sa tváril že premýšľa, chvíľu že to je dobre a chvíľu že je to zlé. Nevyznám sa v ňom a ani to nechcem.

„Berieme túto! Je dosť veľká. Keďže je tam manželská posteľ, Zayn, bude sa ti na nej dobre spať s tvojou nohou,“ pozrel sa na neho a potom vstúpil dnu. Ešte prikázal tým mužom, aby tam priniesli všetky tie tašky ktoré naznášali do domu.

„A môžete mi vysvetliť, o čo sa tu jedná? Doparoma, ja nie som žiadna charita,“ vyšla som s ním na chodbu a trochu som zvýšila hlas. Počas nášho rozprávania, tí muži rozkladali všetky veci, ktoré si sem naznášali! Toľká drzosť!

„Slečna, váš podpis hovorí za všetko. Podpísali ste papiere, že ku vám môžeme nasťahovať Zayna a postaráte sa o neho pár mesiacov, čo nebude môcť poriadne chodiť, budete mu pomáhať,“ ukázal mi nejaké papiere. Že ukázal.. hahaha! Strčil mi ich do tváre a v stotine ich aj odtiahol. Nenechal ma čoby len pozrieť sa, aké sú to papiere.

„Nikdy som nič také nepodpísala!“ protestovala som.

„No tak, je to len pár mesiacov, majte sa!“ z izby vyšli sťahovači a zrazu sa všetci vyparili z môjho domu. Ostala som tu už len ja, on a tie jeho veľké kopy blbostí. Ostala som fakt nahnevaná! Nikdy som nič nepodpísala, tak čo ma idú klamať! Musím sa s niekým spojiť, aby ho hneď z môjho domu vysťahovali. S hnevom som vošla do izby, ktorá ešte pred pár minútami patrila mne a už si tu váľa šunky nejaký chlap s dokonalými očami!

„Čo to má všetko znamenať? Ja ťa tu nechcem!“ zvýšila som na neho hlas.

„Daj si pohov slečinka a radšej mi prines vodu. Z toho všetkého som vysmädol,“ na posteli ležal rozvalený, presne tak, ako som si myslela, a v pravej ruke držal nejaké noviny a čítal ich.

„Čo prosím?!“ neverila som vlastným ušiam. On mi ešte bude rozkazovať?!

„Nepočula si? Som smädný!“ pre zmenu zvýšil hlas on na mňa.

„Tak toto nie! Ešte dnes pôjdeš z tohto domu preč!“ otvorila som prvú skriňu, ktorá som mala blízko a nestačila som sa čudovať. Moje veci, ktoré som tam mala, už tam neboli.

„Čo si to dovoľuješ? Vieš vôbec kto ja som? Tak ujasním ti situáciu! V tomto dome strávim najbližších pár mesiacov a ty budeš skákať okolo mojej riti na povel! Pred týždňom si bola v jednom bare, zhodou okolností som tam bol aj ja, a tak si sa zriadila, že si sa ledva postavila z tej barovej stoličky a neviem ako sa ti dostala zbraň do ruky, vyšla si von. Samozrejme, ja, dobrý človek som nechcel, aby si si ublížila! Vôbec som nevedel, kde si tú zbraň nabrala! Keď som ti ju chcel vziať z rúk, vystrelila si a zasiahla si moju nohu! Stačí ti to?! A preto sa budeš o mňa starať!“ nahučal na mňa a ja som s otvorenou pusou na neho civela.

„Čo trepeš? Ani ma nepoznáš!“ rozhadzovala som rukami a moje nervy by už o chvíľu vybuchli, ale snažila som sa to všetko až tak neprežívať.