Kráčam po kostrbatom chodníku úzkych uličiek. Všade je ticho, počuť len ozveny vrán a detského plaču v domoch. Užívam si jesenný vánok, ktorý sa mi ovíja okolo vlasov. Všade je šero a letmo dovidím na koniec uličky. Zrazu mi zazvoní mobil. Prudké svetlo displeja mi privrie oči. Rýchlo znížim jas a prezerám si telefónne číslo, ktoré mi ešte stále neprestalo volať. Zdvihla som to. Ozval sa hrubý ale nežný hlas zároveň. Bol to on, Na koho som myslela celú tú dobu, celý ten čas čo som bola preč. Viedli sme dvojhodinový dialóg plný smiechu až som zistila že počas rozhovoru som nevnímala smer ktorým som sa vybrala. Nevedela som kde sa nachádzam.
