Život je niekedy naozaj strašne zvláštny. Nie je gombička. Nie je to prechádzka ružovou záhradou.
Ale čas proste ide dosť rýchlo na to aby sme si vôbec uvedomovali, že čo sa okolo nás deje.
Heh, nad takými vecami sa človek zamýšľa vo vlaku.
Jednoducho, ste v triede (v mojom prípade momentálne vo vlaku, ale v prvom ročníku a v triede) a zrazu si uvedomujete, že vám možno chýbajú ľudia zo základky (pokiaľ vás nešikanovali). Alebo, že cestujete na internát a až po dvoch mesiacov si uvedomujete, že vám chýbajú rodičia.
Ten stály cyklus toho, že vás ráno niekto ešte pozdraví, alebo že je tu niekto kto na vás myslí. Alebo máte doma psa, mačku, nejaké zviera a chýbajú vám, aj keď vás niekedy poriadne rozčúlili, ale aj napriek tomu pre vás veľa znamenajú.
Tak strašne rýchlo to všetko utečie. Tie všetky spomienky sú naozaj niekedy poriadne bezvýznamné. Naozaj len niekedy stretneme človeka, ktorý vám zanechá po sebe to najlepšie a spomínate na tú osobu vždy len v dobrom.
~~~
Pre takých ľudí ako som ja tu nie je miesto.
Snažíte sa ako najviac viete, ale aj napriek tomu ste ten najhorší človek na svete.
Dúfate, že ste konečne našli niekoho pravého, pre ktorého by ste naozaj mali dôvod vstávať, ale ani zďaleka to nie je tak.
Snažíte sa a snažíte, ale nič vám to nie je platné.
Dúfate aspoň v niečo lepšie, niečo čo vám stojí za život, a potom zisťujete, že už ani žiť neviete.
Toľko málo toho vieme. Toľko veľa času márnime nad nepodstatnými vecami. Toľko sĺz, toľko bolesti pretrpíme.
Dokážeme v živote aj niečo lepšie okrem zábavy? Niektorí chceme aj pomôcť, ale nie vždy je spätná väzba so slovom: ,,Ďakujem."
Naozaj dúfam, že svet by mohol byť o niečo lepší, avšak je to iba na nás ako ho meníme. Čo robíme.
Človek len dúfa v niečo čo by mohlo raz prísť a ukázať sa ako niečo úžasné alebo dokonalé. Všetci chceme byť dokonalí, ale nemôžeme a ani to nedokážeme.
Nie vždy sa dokážeme s niečím zmieriť tak ako to je. Nie vždy dokážeme normálne žiť.
~~~
Nič. To jediné človek raz za čas pocítil.
Len stojím na nejakej stanici, omrzajú mi končeky prstov, že ani to ťukanie do mobilu nepomáha.
Len jednoducho sa obzerať okolo seba, že ako sa okolo vás veci odohrávajú. Ako keby ste tam neboli. Zasekli ste sa v čase. Na pár, dlhých sekúnd.
Zamýšľate sa vo robí tamta budova pred vami, aké mala využitie. Netrápi vás už ani koľko je hodín a o koľkej príde vlak.
Stromy sa iba jemne kolíšu pod náporom vetra.
