Nečakaný dar // adventný kalendár ✔️

16.

„Ako sa ti páčila prvá hodina, Miško?“ opýtal sa Jakub brata o niečo neskôr, keď už sedeli v aute a mierili domov. Vonku sa stmievalo a z oblohy padal čoraz hustejší sneh. Hoci všade naokolo vládlo mrazivé počasie, Jakuba hriala nádej. Vo vrecku bundy ho pálilo Matejovo číslo, napísané učiteľovým škrabopisom. Bol prekvapený s akou ľahkosťou mu ho dal a na oplátku si vyžiadal to jeho. Myslel si, že to tak jednoduché nebude. No vzápätí si uvedomil, že pokiaľ Matej bežne dáva súkromné hodiny, mať jeho číslo bolo nevyhnutnosťou.

„Bolo to super,“ šťastne sa usmial Miško. Jakub si v spätnom zrkadle všimol, ako zívol a prišlo mu brata ľúto. Ešte ho čakali domáce úlohy. Dobre vedel, prečo sa s ním nechcel tárať po meste.

„Takže si spokojný?“

„Jasné. Bolo to stokrát lepšie ako v škole, keď sme sa to učili viacerí. Teraz sa mohol venovať iba mne.“

„To je pravda,“ súhlasil Jakub. „Páči sa mi jeho prístup. Vidno, že má rád deti.“

„A najlepšie na tom bola tá cukráreň,“ nadšene zapišťal, na čo sa Jakub vyplašene strhol a takmer v križovatke pridal plyn namiesto spomalenia. „Však nás tam vezme aj nabudúce?“

„Tak to netuším, drobec,“ vydýchol, keď sa upokojil po prvotnom šoku. „A prosím ťa, neškriekaj tu, lebo havarujeme a namiesto hodín s Matejom skončíš v nemocnici.“

„S pánom učiteľom Matejom,“ opravil ho Miško dôležito, ignorujúc poznámku o možnom nebezpečenstve. „A prečo mu ty vlastne tykáš? Veď je od teba starší. A starším ľuďom by si mal vykať.“

Jakub akoby dostal zaucho. Mladší brat mu dáva lekcie slušného správania? Kam tento svet speje? „Ja viem, drobec, ale on sám ma požiadal o to, aby sme si potykali a vtedy je to v poriadku, vieš?“ nadviazal v spätnom zrkadle očný kontakt s Miškom. „Ale ak s tým máš problém, poviem mu, že si mi to zakázal,“ zasmial sa, na čo Miško zbledol.

„Mne to nevadí,“ rýchlo vyhŕkol. „Ale aj ja by som mu chcel tykať,“ smutne vzdychol. „No mne to asi nedovolí.“

„No to asi nie,“ potvrdil. „Ale to vôbec nevadí. Dôležité je, že ťa má rád, nie?“ žmurkol. „Aj na hodinách hudobnej je taký v pohode?“ zaujímal sa. Túžil sa o Matejovi dozvedieť čo najviac.

„Tam je oveľa prísnejší. Keď niekto vyrušuje, musí si z takej jeho špeciálnej knižky odpísať noty a do ďalšej hodiny si to nacvičiť na známku. Buď na flaute alebo na piáne, to je aj v učebni hudobnej.“

Mám doma aj piáno, zarezonoval Jakubovi v hlave Matejov hlas. Čo mu tým chcel povedať?

V okamihu, ako mu tá myšlienka preblesla hlavou, pomyslel si, že sa musel načisto zblázniť. Pred očami sa mu totiž zjavil obraz Matejovho zadku a piána. Žiarivé smaragdy akoby ho vábili za ním.

„Jakub? Vnímaš ma vôbec?“ vyrusil ho z myšlienok bratov hlas.

„Uhm? Prepáč, zamyslel som sa. Čo si hovoril?“

„Že má krásny hlas,“ pretočil Miško očami. „Učiteľ.“

A ešte krajší zadok.