Poznáte to? Určite áno. Hovorím totiž o strachu. O strachu ktorý má každé malé dieťa keď zaspáva samo v tmavej izbe, popričom sa nevie zbaviť pocitu že niekde v tej tme niečo je a sleduje ho. Čaká to kým sa otočíte aby sa vás to mohlo dotknúť alebo vám zašepkať do ucha. Rôzne objekty vo vašej izbe vám vytvárajú rôzne postavy. A keď si poviete že to čo vám sedí na stoličke je len vaša kôpka oblečenia, no ráno zistíte že žiadna kôpka tam nieje pretože vaša mamka ju už spratala do skrine ešte včera, zimomriavky a strach stúpnu ešte viac.
Ja som mal tiež takýto strach už od piatich rokov. Vlastne už od vtedy čo som si vôbec začal uvedomovať sám seba. Keď som sa premenil s batoľaťa na decko ktoré už plne vníma. Strach však rapidne stúpol vtedy, keď som už mal sedem rokov a s postielky ktorá bola v spálni, som sa musel premiestniť do mojej novej vlastnej izby. Vlastná izba, prečo nie, bolo to fajn. Teda, cez deň to bolo fajn. V noci sa moja izba zmenila na tajomnú miestnosť ktorá v sebe okrem mňa ukrívala aj určite niejakú príšeru. Základ je nevystrkovať ruky ani nohy s postele. Zakriť sa až po uši a čakať na ráno. Teraz si poviete že sú to len decké blbosti aby sa v noci nebáli tak sa zakrijú pod paplón aby sa ochránili pred strašidlami ktoré tam vlastne ani niesú. Toto som si tak nejak začal uvedomovať keď som mal asi 11 rokov a jednú noc som sa skúsil trochu odkriť. Bolo to fajn a strach začal miznúť. Konečne som sa nepotil ale bolo mi fajne chladno a tak sa aj rozhodne lepšie spalo. Slobodný spánok som si však užil iba asi dve minúty keď mi niečo obrovskou rýchlosťou strhlo paplón na zem. Vykríkol som.
Kričal som na mamu aby za mnou prišla alebo na hocikoho, ale nikto sa neozýval, nikto neprichádzal a všade bolo ticho. Paplón som zazrel na zemi a videl som ho dobre vďaka mesačnému svitu. Avšak všimol som si, že sa paplón hýbe a ja vystrašený som sa len pozeral čo spod neho vylezie na svetlo.
Nemal som sa pod čo skriť a tak som sa schúlil do kĺbka. Spod paplónu niečo malé vybehlo pod posteľ. Strhlo ma a skoro ma chytil panický strach, ale nie, prešlo to. Prekvapivo som nepanikáril, no nehovorim, že som od paniky nemal ďaleko, keby sa ta vec rozbehla priamo za mnou, panika by bola hneď na mieste. Keď som zistil, že sa ma to ešte rozhodlo ďalej znepokojovať lebo ako som už spomenul, zabehlo mi to pod posteľ, bral som to ako poslednú šancu. Ako vhodnú príležitosť získať naspäť svoj mäkký štít proti strašidlám a strachu. Rýchlo som popadol paplón ale keď som sa ho dotkol niečo ma schmatlo za ruku a skončil som na zemi. V tej chvíli som sa bál ako nikdy a na ten strach už asi ani nikdy nezabudnem. Ten pocit, hluk v mojom tele ktorého zdrojom bol buchot srdca a rýchlo prúdiaca krv v žilách ktorú som teraz počul nahlas, akoby niekto zvýšil hlasitosť na repráku. Predstavte si to vy. Niečo je vo vašej izbe a vy to viete a ešte k tomu ležíte bezbranný na zemi.
Ale nič sa nedialo, nič na mňa nevybehlo. Pomyslel som si prečoa to ešte nedostalo. Po chvíli tuhnutia na zemi som zacítil jemný vànok spoza mňa, akoby za mnou niekto bol a zrazu akoby mi čítal myšlienky mi potichu zašepkal do ucha:
"To by už nebola taká sranda! Hi...hi...hi.. hi.. hihihi...." Niekto sa potichu zasmial chychotavým jemným hlasom a odišiel cez dvere ktoré sa neskôr zabuchli.
Od tej chvíle som už iba ležal na zemi vydesený a stuhnutý strachom. Ráno som sa prebudil na paplóne na zemi. Načo toto píšem? Aby som sa s vami podelil o svoj strach. O strach s tmy ktorý keď prekročí svoje medze tak sa vaše obavy vyplnia a už vám to nedá pokoj.
Teraz mám už 19 rokov a sedím sám v izbe za stolom, s papierom na stole, a perom v ruke.
Počujem ten jeho plač na chodbe za mojími dverami každú noc, no už ma to tak nebaví ako kedysi. Počujem ho aj práve teraz.
Niekedy ma aj prosí aby som ho pustil späť, ale ja ho ignorujem. No tento ma už začína nudiť.
Asi si idem nájsť niekoho nového.
