Greenvendon

TJMI

T

Posledné čierne tričko som vložila do veľkej športovej tašky rovnakej farby a zazipsovala ju. Napravila som si rovnošatu, ktorá bola asi jediným mojím kúskom v šatníku inej farby než čiernej. Moje, taktiež čierne, dlhé vlasy boli zviazané do vrkoča, no aj tak mi z nich zopár pramienkov vypadalo. Cez plece som si prehodila malú kabelku, ktorú som nosila iba do práce, a športovú tašku som hodila pod posteľ pre prípad, že by sa mi opatrovníci hrabali vo veciach.

Vonku bolo aj na január príliš chladno, preto som si obliekla zimnú bundu, ktorú som pri východe z bytu narýchlo schmatla do ruky, a kráčala som ďalej.

Otvorili sa dvere do reštaurácie, kde pracujem, a vyšiel odtiaľ postarší pán, pričom mi na konci nezabudol podržať dvere. Ani som sa naňho nepozrela a pokračovala vo svojej ceste až k pultu.

Damien, môj šéf, sa práve prehrabával v nejakých papieroch, keď som k nemu podišla a pozdravila ho.

,,Ahoj," zamrmlal pozdrav naspäť, venujúc mi iba letmý pohľad.

,,Meškáš, Lya," spoza mňa sa ozval ďalší hlas. Otočila som sa a tam stál on.

Marcos Vega. Alebo, ako mi ho predstavil jeho najlepší kamarát Jax, Mark.

S Markom sme sa zoznámili pred polrokom, keď mi Jax cez neho vybavil túto prácu. Začalo to nevinne, kamarátsky, no s každou ďalšou spoločnou nočnou smenou sa moje city k nemu len prehlbovali. Pre mňa už nebol kamarát, ale niečo omnoho viac.

,,Nemal by mi to hovoriť tuto Damien?" spýtala som sa a mierne nadvihla obočie.

Dotyčný, hneď ako začul svoje meno, zdvihol hlavu a s tichým mrmlaním odpochodoval do svojej kancelárie. Nad touto zvláštnosťou sa už ani jeden z nás nepozastavoval. Damien bol jednoducho taký. Nízky, zavalitý, plešatý muž s fúzmi, ktorý celý svoj život venoval svojej reštaurácii a po čase mu z toho začalo prepínať.

,,Myslím, že ten sa k tomu veľmi nemá." Na tvári sa mu objavil úškrn.

,,Je prvý január, mal by si byť rád, že som vôbec prišla. Nikto sem dnes aj tak nepríde a keby mi Damien nesľúbil peniaze naviac, nie som tu ani ja. Navyše, nezabúdaj, ty tu iba upratuješ, nemáš sa čo starať do toho, kedy prichádzam!"

Stratila som trpezlivosť.

To sa mi stávalo často, ale pri Markovi som sa dokázala ovládať. Väčšinou. Neviem, či mu o mne niečo Jax hovoril, no celý svet si o mne myslí, že som asi tá najnepríjemnejšia osoba. Avšak, Mark bol ku mne vždy milý. Možno ani neveril rečiam ostatných. Až doteraz.

Nič nepovedal, iba na mňa mlčky hľadel, no mne stačil len ten pohľad, aby som vedela, ako veľmi som ho ranila. Vtedy prišla situácia, v ktorej som bola bezradná. Mala som sa mu ospravedlniť? Mala som to vziať späť? Mala som vôbec niečo urobiť?

Mojím životným cieľom bolo znepriateliť si všetkých ľudí, ktorí sú okolo mňa, opak toho bol pre mňa neprebádanou vodou. Preto som tam iba tak stála. Mlčala som.

,,Jasné. O chvíľu otvárame, takže by si mohla ísť pomôcť do kuchyne, kým niekto príde," zamrmlal po chvíli, ,,teda, ak ti nevadí, že to máš odo mňa."

Láskavosť a hravosť, ktoré jeho slová smerované ku mne vždy napĺňali, vystriedala horkosť a nechuť. Tie pocity pre mňa neboli neznáme, ale nikdy by mi nenapadlo, že budú vychádzať práve od Marka. Nie dnes. Nie v posledný deň, čo sa vidíme.

Ale ja som nič neurobila. Ostala som stáť na svojom mieste, zoči-voči nemu.

,,To vážne? Nerešpektuješ ma ani toľko, že necháš v štichu ostatných? Wau, a ja som si myslel-"