Greenvendon

MJIT

M

,,Lya, si tam?" zaklopal som na dvere od skladu.

Ticho.

,,Lya..."

Nič.

,,Bože, Lya, ja viem, že si tam!"

Nahnevane som buchol rukou do zamknutých dverí a pritisol si čelo o ich zárubňu.

,,Čo tu robíš?" ozvalo sa odrazu spoza mňa.

Otočil som sa a predo mnou stála Taliyah.

,,Ja som...Myslel som si...Nebola si náhodou v sklade?" zmätene som sa jej opýtal.

,,Asi pred dvadsiatimi minútami. Bola som vziať nejaké slamky."

Zdvihla ruku, v ktorej ich držala a s úškrnom mi nimi zamávala pred očami.

Pousmial som sa. To, čo sa stalo pred polhodinou ma mrzelo a bál som sa, že to Lyu trápi. Áno, tvári sa, že ju nič neskolí, ale nikto nie je nezničiteľný. Aj za tou najtvrdšou maskou sa skrýva človek plný citov a emócií. 

,,Si okej?"

Prekračoval som z nohy na nohu a nervózne čakal na jej odpoveď.

,,Jasné, prečo by som nebola?"

Tvár mala opäť kamennú a pohľad prekypujúci prázdnotou zabodnutý niekde do steny.

,,Kvôli tomu, čo sa stalo. Ja...nechcel som-"

,,Počul si to?" prerušila ma Taliyah uprostred vety a odišla do prednej časti reštaurácie.

,,Kam ideš?" zakričal som a vybral sa za ňou.

 ,,Lya, ja sa s tebou rozprávam!" povedal som vstupujúc do miestnosti.

Následne som zamrzol na mieste. Rovnako ako Lya, ktorá stála pár metrov odo mňa. Musela si to všimnúť neskôr ako ja.

,,Gŕŕŕ-chŕŕŕ," zahučalo stvorenie a vstalo zo stoličky.

Vtom do miestnosti vbehol Damien: ,,Deti, prečo ešte nie je reštaurácia otvorená? Nestojte tu len tak, šup-šup. Ja musím ísť niečo vybaviť, ale kým sa vrátim, nech to tu frčí."

Schmatol hŕbu papierov z pultu, vybral sa k východu, no odrazu sa zastavil.

,,Čo je toto? Nejaký žartík? Asi chápem, čo ste tým chceli povedať, ale pošlite ho preč, než sa sem nahrnú ľudia. Vyzerá až priveľmi skutočne a viete, akí sú ľudia."

Ukázal na tvora v jeho vlastnej reštaurácií, potom sa zasmial a na konci prekrútil očami.

Podivuhodné zviera vyzeralo rozzúrene, ale Damien sa smial aj naďalej. Nebral som mu to za zlé, chudák už sám nevedel rozoznať rozdiel medzi realitou a fikciou. 

,,Damien, myslím, že by si nemal-"

Neskoro.

Zviera ho schytilo a zožralo. Predtým ho avšak stískalo v rukách tak, že krv striekala všade navôkol.

Následne ale tvor odišiel a my s Taliyah sme zostali sami. Ja som však nevedel prestať myslieť na bolesť, ktorá vychádzala z kriku Damiena, keď pred našimi očami umieral.

J

,,Ďakujem za obed, Belle."

Vstal som od stola a vložil dva špinavé taniere aj s príbormi do drezu. 

,,Čo chceš teraz robiť?" položila otázku, rukou si podoprela bradu a dívala sa na mňa veľkými očami plnými očakávania.

,,Neviem, pozrieme si nejaký film?" navrhol som.