Vymenené

4.

„To si zo mňa strieľate?" kričala, div jej hrdlo nerozdrapilo. A ešte viac, keď sa potkla o vysoký drevený prah vstupných dverí. "Doriti! Doriti aj s takouto prekliatou dierou!!!" hromžila po tom, čo prešla celým domom druhýkrát.

„Ria prosím ťa, čo toľko kričíš," chytala sa za hlavu bezmocná Judita. Naozaj už bola z toho všetkého unavená. Vybaviť sťahovanie tesne pred Vianocami a ešte s toľkými vecami na tak odľahlé miesto... Dcéra jej to vôbec neuľahčovala. A to jej radšej ani nepovedala celú pravdu. Nepovedala jej, že s predošlými majiteľmi sa dohodli, že spolu s domom si berú na zodpovednosť celé hospodárstvo vrátane zvierat, polí, mlynu... Ach, točí sa jej hlava pri pomyslení na to. Už nech príde ten miestny chlapec, ktorého im vybavili predošlí majitelia na pomoc.

„Zlatooo? Judiiit... Idem dozadu do maštale, prišiel ten chalan, dobre?"

Teraz jej odľahlo. Čo by tu robili sami. O takom statku nič nevedia. Priložila do krbu a sadla si do veľkého pohodlného kresla blízko neho. Zrejme bolo obľúbené, pretože na rohoch bolo už poriadne ošarpané, no chápe prečo, musí uznať, že je skutočne pohodlné. Cíti sa tu naozaj príjemne. Čo sa zjavne nedá povedať o Rii.

„Mami, keď som prišla do tej izby na posteli mi ležala mačka. Chápeš, mačky prenášajú choroby. Mohol by ju ísť niekto vyhnať, pretože mňa sa vôbec nebojí. Aaa... proste tam nechcem spať, tá izba mi príde špinavá. Mám potrebu sa osprchovať..."

„Zlato prosím ťa," zvýšeným hlasom ju prerušila matka „choď do tej izby, chvíľu si oddýchni, ignoruj mačku. Ja si tiež oddýchnem, ohrejem večeru, čo sme si dali zabaliť ešte doma a potom poriešime sprchovanie, dobre?"

Vytočená Ria zhrabla vetrovku z vešiaka a vybrala sa von.

„Prekliata chyža, prekliate miesto, prekliaty môj život!" „Ehm... prepáč. Nejaký problém?"

Nachvíľu onemela. A to už je čo povedať, keď Ria Kollerová nemá čo povedať. Teda len na chvíľu.

„Áno, veľký problém. Ocitla som sa proti mojej vôli na tomto zapadákove, nemám tu ani len sprostý signál, celé je to tu špinavé a hnusné a už mi lezie na nervy, ako sa ideme hrať na hipisákov!" zaťala zuby a na hrudi si prekrížila ruky. Chlapec, ktorý stál pred ňou sa evidentne bavil. Rii neunikli dva dokonalé rady zubov pri tom, ako sa uškŕňal. Musí priznať, že taký chrup u chlapca snáď ani nevidela.

„Bavíš sa dobre?" podvihla jedno obočie.

„Popravde... neviem, či plakať, alebo sa smiať," mávol rukou a dal sa na odchod. „Maj sa," zašomral viac-menej pre seba, pretože toto dievča mu ani za pozdrav nestálo.

„Ria čo robíš vonku, je hrozná zima, poď," chytil ju za plece nevlastný otec a viedol ju smerom do domu.

Po ďalšej hádke s mamou za sprchu, alebo presnejšie za kaďu už nemala síl riešiť v akom stave je jej izba. 

„Povedala som hipisákov? To je dosť slabý výraz. Neandrtálcov, to je výstižnejšie! V tomto storočí sa kúpať v kadi a hriať vodu v peci? Bože dobrý." 

Toto musí niekomu vyrozprávať, inak jej z toho cvakne. Hneď ráno sa vydá na lov signálu! Zababušila sa do svojich ružových diek a ani nevedela ako, zaspala...